Ako sme hospodárili?

Možno viacero čitateľov si prečítalo článok p. Ryníka v SME (23/10) s názvom: „Sme prestarnutí a závislí od Ruska. The Economist nás poslal na chvost Európy. Slovensko výrazne ekonomicky zaostáva“. V ňom autor píše, pre mňa smutný fakt, že „Kým pred necelými dvoma dekádami bolo Slovensko označované zahraničnými ekonomickými médiami za stredoeurópskeho tigra, dnes sa v správach buď nezjavuje vôbec, alebo už nie medzi premiantmi, ale na konci pelotónu. Keďže ekonomické reformy sú behom na dlhé trate, týždenník The Economist vytvoril rebríček krajín EÚ podľa ich pripravenosti na blížiace sa problémy v európskej ekonomike.

Slovensko, žiaľ, zaostáva takmer vo všetky piatich indikátoroch. Novinári sledovali infláciu, zadlženie, demografiu, dekarbonizáciu a pripravenosť na odstrihnutie sa od závislosti od obchodu s totalitnými krajinami. To, že Slovensko, ale aj Európu čakajú ťažké časy, naznačujú dáta Európskej komisie, ktorá predpovedá rast ekonomiky EÚ v tomto roku len o 0,8 percenta a v budúcom roku len o 1,4 percenta. Nie je to síce ešte recesia, ale jednoznačne stagnácia. Inflácia síce má klesať, ale ani v budúcom roku nedosiahne dvojpercentný cieľ Európskej centrálnej banky“.

Ako ekonóm sa musím spýtať otázku, kto to spôsobil, kto nevedel riadiť ekonomiku? Nemal by niesť zodpovednosť? Nestačí brať veľké platy. Treba vedieť ekonómiu. Ekonomická veda už hlboko prenikla do fungovania ekonomíky(ík). Mám knihu Aj ekonómia je veda, v ktorej rozoberám aj to, že číslo HDP nemá význam. Potrebujeme novú mieru. Musím však hlbšie, odbornejšie pripomenúť čitateľovi dianie po roku 1992, o ktorom píšem vo vedeckých článkoch a knihách. Musím sa oprieť o čísla. Bez nich by úvaha nebola presvedčivá.

V roku 1994 pripravila NBS materiál na rokovanie NR SR a to Správu o menovom vývoji v SR za rok 1993. Hneď v prvej časti sa uvádza vývoj inflácie. Dozvieme sa, že úroveň spotrebiteľských cien sa v roku 1993 zvýšila o 25,1 %. Najväčší nárast bol v prvom štvrťroku a to o 11,8 %. Zdôvodnila to tým, že to bol zavedený nový systém daní a ako druhý faktor uvádza osamostatnenie SR s následnou menovou odlukou. V posledných 3 štvrťrokoch mala na infláciu pôsobiť aj uskutočnená devalvácia, úprava DPH a vývoj v poľnohospodárstve. Nebudem rozoberať odbornejšie problém peňazí, masy peňazí.

Článok v SME si neuvedomil nerovnováhy ekonomiky. No a čo? Musíme poznať vzťahy a pojmy ekonómie, jej poznatky! Tie nám pomáhajú urobiť prienik do ekonomickej reality. V oblasti ekonomických rovnováh iste nebol potrebný ďalší výskum. Postačovali poznatky Marxa, Keynesa a slovenských ekonómov. My sme tieto poznatky nevyužili. Umožňujú zasiahnuť v skorej fáze prejavu nerovnováhy. Musíme ju však identifikovať (Ivan Mikloš poznal iba dve nerovnováhy) medzi ktorými makroekonomickými veličinami sa prejavuje.

Vlády SR po roku 1992, teda po vzniku SR, koncentrovali svoj záujem hlavne na domáce problémy, ktoré však boli aj dôsledkom neakceptovania poznatkov ekonómie.  V roku 1995, „pôsobivom roku 1995“ (očaril autora v SME) narástol HDP o 6,9 % a prognostici uvažovali s analogickým vývojom. Po roku 1996 vláda videla na báze údajov svoje hospodárske úspechy. Hovorila o tom, že pre našu ekonomiku je vlastná kombinácia vysokej miery rastu HDP a relatívne nízkej, stabilnej inflácie. Presviedčala nás, že v prechodnom období patríme medzi najúspešnejšie krajiny, čo bola v SME asi autorovou indíciou. Akosi podobne to hodnotilo aj OECD.

Ekonómovia však nehodnotili stav nerovnováhy ekonomiky SR. Nielenže ju nehodnotili, ale bola akceptovaná teória (I. Mikloša), že v ekonomike sú iba dve nerovnováhy. Dobre však vieme, že v každom odvetví môže byť nerovnováha. Ak by bolo 40 odvetví, v ekonomike môže byť 40 nerovnováh. Vládu tešil aj rast vývozu z obdobia rokov 1994-95.

Iba málokto si uvedomoval, že sa mení štruktúra slovenskej ekonomiky a že vývozný sortiment Slovenska je veľmi úzky. Zabudlo sa, že vývoz je citlivý na cykly dopytu vo svete, alebo aspoň v Európe. Totiž spomalenie vývozu postihlo aj ČR, s ktorou sme boli hospodársky zviazaní a sám som nástrahy dovozu a vývozu analyzoval v matematickom modeli, ktorý som aj v článku aj v skriptách publikoval.

Mojou životnou filozofiou, ako ekonóma,  je dôkladne aplikovať ekonomické vedy. Žiaľ, na Slovensku bola zvrátená jej aplikácia.

Najbezprostrednejším príznakom vynárajúcich sa nerovnováh v SR v roku 1996 bolo veľké zhoršenie bežného účtu platobnej bilancie (nehovoriac o problémoch konštrukcie platobnej bilancie). V roku 1994-95 bol bežný účet prebytkový, ale v roku 1996 už bol v deficite a to vo výške 11,2 % HDP. V roku 1996 NBS sprísnila úverovú politiku a v dôsledku toho sa úrokové sadzby na peňažnom trhu koncom roka 1996 vyšplhali na 15 %, ktoré boli predtým pod 10 %. Vládni ekonómovia a vláda si to asi uvedomili a rozhodli sa znížiť dovoz. Rast dovozu skutočne poklesol z 30 % v roku 1996 na 1,2 % v roku 1997. Došlo totiž k poklesu dovozu osobných áut v hodnote cca 9 miliárd Sk (1,5 %HDP) oproti nárastu 17 miliárd v roku 1996.

Čitateľ už iste zabudol, ale bol to dôsledok znovuzavedenia dovozných ciel (boli zrušené v roku 1996). Hoc som začal príliš uvažovať v číslach, ospravedlňujem sa, ale roky 1996/97 boli vážne pre ekonomiku SR, a tak som sa rozhodol oprieť aj o čísla. V máji 1997 sa zaviedol systém dovozných colných depozitov a v júli nasledovalo  opätovné zavedenie 7-percentnej dovoznej prirážky. Tým to však nekončilo. Sprísnili sa požiadavky na „certifikáty kvality“ dovozov. Z Ruska boli privezené lietadlá v rámci deblokácie ruského dlhu voči Slovensku – zvýšenie dovozu o 8,7 miliardy Sk (1,5 % HDP).  V roku 1997 však poklesli aj svetové ceny ropy, čo nás tiež ovplyvnilo.

Významným nerovnovážnym faktorom bolo aj to, že slovenská koruna sa  v máji 1997 dostala pod špekulatívny tlak, najmä bezprostredne po kríze s výmenným kurzom v ČR. Ozaj bol teda deficit bežného účtu veľkým problémom, a tak sme si museli klásť otázky dokedy sa to musí zmeniť. Našim veľkým problémom bolo aj to, že sa veľa investovalo a nevyužívali sa kapacity, ktoré sme mali (výroba skla, poľnohospodárstvo), čo bolo náročné. Výdavky na investície v ukazovateli HDP dosiahli podiel 38 %.

Nemožno si nevšimnúť, že po roku 1994 sa významne zvýšila nezamestnanosť, ďalšia nerovnováha vo významnom faktore ekonomiky. V roku 1996 bola vyššia o 100 000 ako v roku 1994. Treba povedať, že v roku 1996 bola ročná inflácia 7,6 %. V roku 1998 sa miera inflácie pre komodity s regulovanými cenami dostala pod túto hranicu, ale iba dočasne. Inflácia v tomto období dosiahla aj úroveň 15 %. Ekonomika SR teda zápasila s dvomi obludami – infláciou a nezamestnanosťou. Tento problém dobre pozná ekonomická teória.

Aj preto nás čakajú ťažké časy? Dnes nás aj manipulujú.

Problém, ktorý mňa trápil bol ten, že sa do nášho ekonomického vývoja začala miešať OECD. Nevidela náš ekonomický výhľad dobre. A tak v Hospodárskom prehľade OECD z roku 1999 nájdeme takéto tvrdenie: „Zjavne vzostupná ekonomika Slovenska v niekoľkých posledných rokoch bola vlastne na neudržateľnej ceste“. Problém videli v tom, že vraj nám rástol domáci dopyt (?) a hlavne výdavky na investície (?). Problémom bol iste už spomínaný bežný účet a aj fiskálny deficit. Ale neraz som o tom písal a prednášal. Viaceré európske krajiny v roku 1994 boli na tom horšie, hlavne Grécko, ktoré malo fiškálny deficit 14 % HDP.

Máme ekonomiku na Slovensku, nie slovenskú ekonomiku, ako hovorí Ing. P. Zajac-Vanka.

Záver

Autor v SME v spomenutom nadpise konštatoval, že: „Slovensko výrazne ekonomicky zaostáva“. Pre ekonóma nič prekvapivé. Neaplikovali sme hlboké poznatky ekonomických vied. Nevyriešili sme zásadný ekonomický problém, a to problém výroby, (a predovšetkým) distribúcie a akumulácie outputu v súčasnom inštitucionálnom rámci. Nespoliehajme sa na hodnotenia iných, hoc je to OECD, či The Economist. Aj my vieme ekonómiu!

Prof. J. Husár

Bratislava 24/10/2023