Esej o ekonomickom vývoji SR

Nebudem sa zaoberať kvantitatívnou analýzou ekonomiky SR. Cieľom mojej eseje je všimnúť si, analyzovať a pre čitateľa hlbšie osvetliť, aby všeobecnejšie pochopil fungovanie ekonomiky po roku 1992, uviesť niektoré postrehy a myšlienky.

 

Nemôžem nepripomenúť divokú privatizácii a s ňou spojených politikov, ktorí zarobili milióny na rozpredávaní štátneho majetku, úplatkárstve, či zamestnávaní príbuzných a známych. Čitateľ iste dobre vie, že na Slovensku sme mali vyspelé, rozvinuté priemyselné centrá (Košice, Dubnica, Žiar nad Hronom, Bratislava atď.).  Slovensko v rokoch 1955-89 aj v zahraničí niečo znamenalo. Tisícky ľudí  však prišlo zo dňa na deň o prácu. Objavil sa problém bezdomovectva, ktorý predtým vôbec neexistoval. Máme stále bytový deficit. Fabriky prevzali mafie, ale tie boli jediným zdrojom zárobku množstva ľudí. Továrne sa za socializmu rozširovali a modernizovali. A zrazu podniky ohlasovali bankrot. Osudy niekdajších Tlmáč, o ktorých som písal v úvahe, sú dobrou ilustráciou patológie našej privatizácie, ktorá príliš často viedla k ukončeniu výroby. Noviny písali o víťazstve individuálnej a osobnej zásluhovosti, ale v skutočnosti hovorí o smutnej nevyhnutnosti ustavičného zápasu o prežitie a porážke zodpovedného štátu.

Naše podniky mali  a dávali nielen prácu, ale mali rekreačné strediská, kde v čase dovolenky ľudia odpočívali. Dnes sa začali budovať obchodné zóny plné startupov , ale zväčša po pár rokoch ich prevzali noví investori, ktorý sa ukázal ako insolventný, alebo nezorientovaný v reálnej ekonomickej situácii, teda v podnikaní. Prišli aj daňové raje, čo mnohí podnikatelia využili, o čom písali aj noviny, že sú to práčky peňazí slúžiace aj korporáciám.

Privatizácia vlastne zavádzala akýsi turbokapitalistický systém a demokracia sa zmenila na reklamokraciu. Vlády sa stávali „vlastníctvom“ viacerých koncernov. Voľby a striedanie vlád boli iba alternatívne toky času. A problém ekonomickej spravodlivosti sa vymeriaval akosi naslepo.

 

Neprimeranú moc využívali jednotlivci pre vlastné ciele, nie celkom ušľachtilé.

 

Prišli k nám aj nové pojmy; startup, čo sme ani nechápali čo to má byť. Hovorili, že je to pojem označujúci novo vznikajúci projekt či začínajúcu firmu, často ešte vo fáze tvorby podnikateľského zámeru. My sme poznali pojem podnik (prijali sme ONE Fashion Outlet Voderady) ako o tom hovorí veda, teda teória organizácie (600 stranové dielo  M. Jo Hatch Organisation Theory za 100,73 eura). Podnik je jednotkou rozhodovania a základná bunka ekonomiky, v ňom sa rozdeľuje zisk, či rozhoduje o potrebe úveru (zadlženia). Zvárača, ktorého vyhodili zo ZSMK Tlmače zrazu nevedel čo, otvoril si holičstvo v Čankove, stal sa startupistom, začiatočníkom.

Ale Tlmače, keďže ich produkty mali na domácom aj zahraničnom trhu, ako sa hovorí cveng, otvorili v Želiezovciach pobočný závod, ktorý rozšíril a zdokonalil výrobu, aby sa uspokojil hlavne zahraničný dopyt. Nešlo u nás o deštrukciu?

Zo štatistiky zistíme, že viac ako 140 tisíc Slovákov odišlo hľadať prácu do zahraničia, doma nenašli adekvátne pracovné miesta, znehybnela ekonomika. Bol to prejav nezamestnanosti. Zistili sme aj to, že  vlasť, SR, niektorým poskytuje hojnosť, je teda dobrá, no pre iných je hladná, obrazne nahá a bosá.

Fakty protirečili ekonomickým poznatkom, teórii; fakty možno boli užitočné z politického hľadiska, tým horšie pre fakty (privatizácia). Dejepisectvo nikdy nebolo vedou a nie je ani dnes. Bolo vždy predstavením udalostí s určitým zámerom a tendenciou. Ovplyvňuje vždy politické programy strán a z nich vyplývajúce spôsoby myslenia politikov.

 

Kolónie, ako dobre poznáme z Afriky, nemajú iné východisko ako zmeniť svet iba vzoprením sa. Politikom po roku 1992 bolo všetko jasné. Ekonómovia tvrdili, že by sme si mohli  vytvoriť ekonomicky také Slovensko, ako sme potrebovali a predstavovali a to na báze jeho výrobných kapacít, teda kapacít Slovenska; dôkladne to rozobrali a zdôvodnili slovenskí ekonómovia z rokov 1964/70. Vďaka politikom sa tkanivá pravdy, ideológie a fikcie tak prepletali v akomsi idealizovanom nejasnom chuchvalci.

Viem, že máme krátke dejiny Slovenskej republiky. Po roku 1950  továrne a priemyselné podniky rástli, ako sa hovorí, ako huby po daždi. Dnes sa o tom píše anachronickým spôsobom, a písatelia dostávajú nálepku potencionálneho nebezpečia.

Tento tlak na vymazávanie minulosti však dovoľuje manipulácie s pamäťou a históriou. Rozmohol sa aj pojem táto krajina, nie Slovensko, vytvárajú sa tak akési slepé škvrny v našej pamäti. Hovorí o tom aj súperenie medzi politickými stranami. Ešte v Československu boli disproporcie akousi Achillovou pätou ekonomickej politiky.

 

Chýbali nám politici, ktorí by sa mohli v správnom čase proti tomu postaviť.

 

Nemali sme ekonomický vedecký článok, ktorý by vedecky zachytil tento konflikt nového so starým, ťaživej každodennosti s nadchádzajúcimi premenami. Mytologizovala sa budúcnosť v EÚ. Viacerí ekonómovia ju považovali za utópiu. Týkalo sa to hlavne ekonomickej spravodlivosti. Objavila sa tendencia diskriminovať tých, čo vedeli kde a ako. V politike sa objavili vulgarizmy,  to hádam vo všetkých stranách.

Základom existencie súčasnej Slovenskej republiky ako samostatného, nezávislého, suverénneho a demokratického štátu je zdravá ekonomika.

Prečo viac ako 30 rokov od vzniku SR nemáme ekonomicky silné výrobné podniky s programom pokračujúcim ich výrobnej orientácie, ale sa opierame o automobilky? Ľudia trpia od traumy, že ich vyhodia. Nemôže s istotou hľadieť do budúcnosti. Prečo sú politické strany také precitlivé na svoje predstavy a tvrdenia? Chceme slobodne realizovať svoje národné, kultúrne a ekonomické túžby? Prijímame naráciu, teda výklad, rozprávaní akýchsi celostných a záväzne platných príbehov ekonomiky, žiaľ skôr v podobe mýtov o spáse a emancipačných koncepcií s cieľom vysvetliť ich, porozumieť si a zároveň zdôvodniť svoju oprávnenosť, ukázať ako vznikla, v čom je jej zmysel a kam smeruje, v čom spočíva jej cieľ, ktorá sa nám dlho vnucuje. Tých, ktorých postihlo vyhodenie z práce (nielen v ZSMK Tlmače) to nevedia pochopiť.

Právo vládnuť nie je privilégium, veď vo vláde v širokom zmysle boli nepoctiví, majú právo zastávať verejné funkcie? Ľudia v dnešných časoch nemajú byť odstrčení na okraj spoločnosti, mali by formovať budúcnosť SR.

 

Nie je to trochu aj naša vina?

 

Obrátiť sa k budúcnosti znamená aj vysvetliť minulé lži (tituly). Nechceme byť zúbožený národ a s akýmisi jazvami z minulosti. Hovoríme o populačnej kríze. Koľko máme ekonomických emigrantov.

 

Prečo?

 

Korupcia, nespravodlivosť, nedostatok pracovných adekvátnych možností (nie slúžky v Rakúsku). Zdá sa, že niektorí odišli definitívne, nadobro a navždy, zabudnú na slovenské slnko. Nemá kto zberať ovocie. Počúvame odlišné verzie dejín SR. Prečo sa musíme spoliehať na Nórske fondy?

Ťažko môžeme viniť obyčajných ľudí, ktorí prijímali konkrétne rozhodnutia v situácii ohrozenia, neistoty, obalamutení propagandou.

 

Fungovanie ekonomiky SR treba naplniť obsahom, na aký nás učili Karvaš, či Engliš, Pavlenda, Sojka a Ferianc.

Z ruín  tovární a priemyselných závodov akosi nie a nie vzlietnúť fénix nového, lepšieho života.

Vytúžená nezávislosť niektorým priniesla  majetok a moc, ale mnohým biedu a rozčarovanie  a táto frustrácia sa menila na vzdychanie za minulosťou alebo sa oprávnene premenila  na hnev na tých, ktorí údajne hádžu  SR polená pod nohy.

 

Prof. J. Husár

Bratislava, 8/7/2024

 

5 2 hlasy
Article Rating
Odoberať
Upozorniť na
guest

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

19 Comments
Najnovšie
Najstaršie Najviac hlasov
Vnorené spätné väzby
Zobraziť všetky komentáre
Ľubo Pajtinka
Ľubo Pajtinka
11. júla 2024 11:51

Milý pán profesor, ďakujem, veľmi múdry analytický text postavený na reálnych faktoch a poznatkoch.

Anton Julény sen
Anton Julény sen
10. júla 2024 10:19

Vážený pán profesor,
esej vydáva svedectvo ako sme dokázali sami zruinovať našu ekonomiku , ktorú sme budovali viac ako štyridsať rokov v prebehu krátkeho obdobia. Vieme vyčísliť a pripísať jednotlivým vládam, škody, ktoré spôsobili v priemysle , poľnohospodárstve, zdravotníctve …, Ťažko sa vyčísľujú škody, ktoré sme utrpeli vo vedeckotechnickom rozvoji. Na Slovensku k 1.1.1987 pracovalo vo výskumnej a vývojovej základne 59 424 pracovníkov z toho na pracoviskách VHJ 34 339 . Výdaje na rozvoj vedy a techniky v roku 1987 prestavovali 7 015 mil. Kčs.z toho VHJ 4270 mil.Kčs. Iniciatíva pracovníkov cez zlepšovateľské hnutie zaznamenalo 58 123 prijatých ZN z toho využiteľných 49 720 s prínosom za roka využitia 1 551 932 tis. Kčs.Celá vedecko technická základná prešla po roku 1989 zemetrasením a mnoho vynikajúcich odborníkov neodolalo ponukám zo zahraničia prešli nielen fyzicky ale aj zo všetkými vedomostiam, ktoré odovzdali bezplatne na novom pracovisku. Prišli sme o nevyčísliteľné hodnoty, ktoré bohužiaľ sa nikdy nevrátia..

Peter Zajac-Vanka
Peter Zajac-Vanka
9. júla 2024 18:18

Smutné čítanie, pán profesor. Ale práve preto Vás ešte žiadne masové médium nezverejňuje, ani neprizýva na rozhovor. Okrem alternatívnych, Ale tá chvíľa príde a ja tak prognózujem, že po 17.novembri tohto roku sa to už „zlomí“…lebo spoločnosť a národ slovenský precitne.
Tvrdím staré známe: My už nemáme slovenskú ekonomiku. Máme len ekonomiku na Slovensku. Ktorá je v cudzích rukách a nedodáva peniaze do štátneho rozpočtu.
Spoločnosť sa podľa vzoru Západu rokmi rozčlenila na chudobných, strednú príjmovú skupinu a bohatých. Strednú triedu „zožrali“ náklady a nízke príjmy. A len pár desiatok tisíc ľudí je tu veľmi bohatých, Len proletariát „zmizol“. Zato máme vonku jeden milión ľudí a keď sa rok-dva nevrátia, už môžeme hovoriť o tom, že sú to naši emigranti.Toľko ich vonku nežilo ani za c.k., ani za 1.republiky, ani po roku 1968…
A -nás dvoch to bolí najviac: nemáme národné hospodárstvo Slovenska. Vaše účty SNÚ by sme už nevedeli dať dohromady, pretože sú tu obrovské „diery“ medzi odvetviami a hospodárskymi vzťahmi. Ako raz napísal Sachs, parafrázujem ho, sme napojení na kapačkách a prakticky sme v hospodárskej kóme. Globálne korporácie nás vycuciavajú a sociálna sféra už žije iba zo solidárnych príspevkov odvodov a daní obyvateľov.
Kde sú Sitnianski rytieri?!!!

Marta Slezáková
Marta Slezáková
9. júla 2024 8:18

Celá tá divoká privatizácia bol veľmi zákerný ťah „zasvätených“ na zničenie socialistického hospodárstva. Veľmi dobre vedeli ako to dopadne keď začnú podnikať ľudia, ktorí „skočia na návnadu“ – bez toho aby mali vôbec nejaké vedomosti o podnikaní a ekonómii. Malé súkromné „startupy“ za chvíľu rad-za radom krachovali a veľké socialistické podniky ako dozreté hrušky popadali do rúk zahraničným podnikateľom. Svetoznáma Chirana v St.Turej – ktorá vyrábala a vyvážela na lekárske nástroje a prístroje, injekčné striekačky a vôbec zdravotnícky materiál do celého sveta (veľmi nepríjemne konkuirovala nemeckej Medike!) – sa prvá rozsypala a pretože živila celé široké okolie pod Karpatmi bola tam z toho kraja priam zo dňa na deň „prvá hladová dolina“ v „slobodnej“ vtedy ešte ČSR. Tak sa to začalo a tak to išlo všade – dodnes to nik nezastavil. Bývalá socialistická ČSR nebola zadĺžená jedinou korunou a odvtedy štátny dlh tak v Čechách ako aj na Slovensku z roka na rok utešene narastá k potešeniu súkromných „veľkobánk“ ktorým sú podriadené malé baky – a siahnuť na zisky nadnárodným korporáciám to chráňboh! Teraz, keď premiér Fico zavelil „Dosť/“ – a ide stavať hrádze „pokrokovému“ progresivizmu a „slobodnej“ liberálnej demokracii (tieto výrazy sú ako keby matematicky „umocnené na druhú“, nečudo že likvidujú čokoľvek iné okolo seba ako pažravé dravce, nad touto skutočnoťou by sa mali zamyslieť aj psychológovia) – ekonómovia by mali vypracovať „plán obnovy slovenského národného hospodárstva“.

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
9. júla 2024 12:21
Odpovedať  Marta Slezáková

Vážená pani Marta,
ozaj ste načreli do hĺbky problémov a o priam odborne. Musíme si povedať pravdu. Ľudia pod 50 rokov nevedia ako bolo v Československu, teda aj na Slovensku. Veľmi dobre ste napísali o Chirane. A takých podnikov na Slovensku bolo viacero. Mali sme výborné poľnohospodárstvo. Po vyhodení zo strany som robil na VÚZH. Na poloprevádzkových pokusoch v Lehniciach sme mali úrody pšenice 8/9 tona na ha. Z ministerstva poľnohospodárstva z Paríža mám list, kde si žiadali nášho zborníka v slovenčine príspevky 5 autorov. Žiadali si aj môj model 500 riadkov a 550 stĺpcov. Mám list. Prišli, lebo ja som nemohol. Keď videli veľké lány, vyskakovali im oči. Vo výpočtovom stredisku som im spustil model 40 riadkov a 50 stĺpcov, aby si ho vedeli doma rozšíriť. Avšak náš najväčší model mal 2200 riadkov a 2500 stĺpcov a to za kooperačné združenie pozostávajúce zo 4 JRD. Mali sme vynikajúci potravinársky priemysel, teraz to dovážame, 800 áut denne.
Toto však mladíci z politických strán nevedia a ani ich to nezaujíma. Nemuseli kľačať pred počítačom, aby tých 3000 tisíc štítkov konečne prečítal, hoc to bol počítač z USA na VVS OSN v Bratislave.
Ďakujem
jhusár

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
9. júla 2024 13:20
Odpovedať  Jaroslav Husár

Pani Marta, ja by som povedal, že bezradnosť ekonómov je alarmujúca. Ekonómovia, nie ekonómia, nedokáže čeliť, ako o tom hovorím vo svojich článkoch a knihách, výzvam dneška: daňové reformy (progresívne zdanenie príjmov, zdanenie kapitálových ziskov, priame zdanenie majetku), vytvorenie celosvetového súpisu majetku, globálna daň z majetku, dorovnanie osobných úspor do určitého limitu, minimálny prídel cenných papierov každému dieťaťu, zmena patentových zákonov, prísnejšia regulácia finančného sektora, firemná daň naviazaná na pomer platu CEO a mediánovú mzdy radových zamestnancov, delenie zisku podielnikov s radovými zamestnancami, medzinárodná koordinácia pracovných noriem, minimálne mzdy na úrovni polovice mediánovej mzdy, reforma financovania volebných kampaní
Doplnil som, pretože som si lepšie prečítal, čo ste napísali.
Ďakujem
jhusár

Lubomír
Lubomír
8. júla 2024 18:37

Ako boli stvorení  kapitalistickí vlastníci na Slovensku ?
Jednoducho „predajom “  štátneho majetku ako prostriedku akumulácie kapitálu . Dnes, keď „ si pripomíname “  prvé  vydania pravidiel predaja štátneho majetku, stojí za to hovoriť o tom, aký sa stal podvod.
Podvod  – nielenže povolil súkromné vlastníctvo, ale definoval aj samotný koncept „privatizácie“, ktorý sa teraz ešte doznieva . Dnes je táto dôležitá etapa zabudnutá, ale boli to rozhodnutia z roku 1990, ktoré zničili samotný koncept “ socialistického majetku Slovenska . Po roku  1991 sa stal kolaps  socializmu  nevyhnutným.
Prvá etapa privatizácie sa nazývala takzvaná – malá privatizácia, počas ktorej sa dražili malé predmety, najmä v sektore služieb: obchod, verejné stravovanie. Okrem toho program stanovil primárne pravidlá hry: ktoré podniky môžu byť privatizované, ktoré sú privatizované na povinnom základe, privatizačné podmienky, takzvané kapitalistické výhody pre pracovné kolektívy atď.
Zrýchlená výstavba kapitalizmu
„Cieľom privatizácie je vybudovať kapitalizmus  na Slovensku  a v niekoľkých šokujúcich rokoch splniť ciele západných sponzorov , ktorá  do dnešného dňa . “
Nevyhnutnou podmienkou pre výstavbu kapitalizmu, ako je známe, je fáza počiatočnej akumulácie kapitálu. To zase pozostáva z vyvlastnenia výrobných prostriedkov silou alebo podvodom a ich koncentrácie na vytvorenie kapitalistických podnikov. Nebolo potrebné vytvárať podniky – vznikli v priebehu industrializácie v roku v 50 rokoch XX storočia a obnovenia národného hospodárstva v rokoch 1940 a 1950. Sám architekt privatizácie, nasledujúc Adama Smitha a Karla Marxa, to nazýva, aj keď inými slovami.
Konkrétne sa to realizovalo v priebehu privatizácie „ kupónových poukážok „ . Jeho mechanizmus bol obmedzený na hodnotenie štátneho majetku, vydávanie a rozdelenie ekvivalentu tejto hodnoty medzi občanov , vydelené počtom občanov – privatizačná kontrola. Ktoré by mohli byť vymenené za akcie jedného z privatizovaných podnikov. Ale častejšie občania jednoducho predali šek jednému z investičných fondov v priemere za 15 dolárov. Podobne ako anglickí roľníci predávali svoje pozemky v priebehu ohradenia, čo umožnilo vznik veľkých ovčích fariem a tkáčskych tovární. V tejto fáze sa predali väčšie a atraktívnejšie aktíva (továrne).
Keď sa pozoroval potrebný vzhľad slušnosti, začala sa privatizácia dospelých: predaj najatraktívnejších aktív. Trvá od aukcií pôžičiek na akcie (mechanizmus predaja prostredníctvom nesplácania pôžičky prijatej na zabezpečenie podielu v spoločnosti) vládou dodnes. Dnes je samozrejme nemožné, aby sa polovica napríklad VSŽ  predala za niekoľko percent ich  skutočnej hodnoty. Nie je to však len o cene.
Odhadované výrobné kapacity  týmito spoločnosťami  boli  mnohonásobne vyššie ako predajná hodnota a charakter výroby zaručuje prinajmenšom rovnováhu: potreba surovín zostane, kým bude existovať svetové hospodárstvo vo svojej súčasnej podobe. Predaj veľkých komoditných spoločností, ako aj prirodzených monopolistov, je teda len prevodom práva na výber nájomného za vyplatenie jednorazového bonusu. Prekvapivo, napriek výpredaju štátnych aktív, ktorý trval takmer štvrťstoročie, verejný sektor predstavoval  50 až 70% slovenskej  ekonomiky.
Na úvode nášho názoru  nie je náhoda, že sme upozornili na kľúčový bod privatizácie: odrezanie majetku celého štátu SR  a ekonomický separatizmus predchádzali politickému rozhodnutiu o likvidácii  ČSSR .  
Vždy to končí rovnako – uvedomením si, že 10% stačí pre štát a je čas nahradiť vládu a prezidenta poslušnejším. Potom predaj zvyškov majetku prestáva byť opísaný nielen záujmami štátu, ale aj záujmom: majetok v kapitalizme je privilégiom silných, bohatých a úplatných .
Betuš Ľubomír 

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
9. júla 2024 7:51
Odpovedať  Lubomír

Vážený pán doktor,

na posúdenie problémov eseje ste potrebovali vlastne celú stranu. Proces privatizácie mal trhliny, ktoré ste dobre charakterizovali. Veď mali skúsenosti s privatizáciou štátnych podnikov aj v Anglicku aj vo Francúzku a to už dávno. Oni i podniky nezničili. Cestoval som vlakom z Bratislavy do Tatier a videl som mnohé ruiny. Formy privatizácie sa menili ako ste to napísali, teda aj privatizačné podmienky. A žiaľ, vznikli investičné fondy, čomu ľudia nerozumeli a šeky predali. Prax už poznala aj čo je zamestnanecká akcia, akcia na meno. Vedelo sa, že prevod zamestnaneckých akcií je možný iba medzi zamestnancami akciovej spoločnosti a zamestnancami, ktorí odišli do dôchodku. V prípade úmrtia vlastníka akcie, alebo pri odchode zo spoločnosti sa musí akcia vrátiť do spoločnosti. A neviem, či sa to u nás tak stalo.

Ale, p. Betuš,  čo ma mrzí je, že sme nemali ekonomický vedecký článok, ktorý by vedecky opísal, predovšetkým hlavné atribúty medzioblastného ekonomického vyrovnávania (zaostávali sme), meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania, meranie (miery, ukazovatele) národohospodárskej efektívnosti medzioblastného ekonomického vyrovnávania, čo je pre ekonomiku podstatné a aj ako som to napísal, konflikt nového so starým, ťaživú každodennosť s nadchádzajúcimi premenami. Mytologizovala sa budúcnosť v EÚ. Viacerí ekonómovia ju považovali za utópiu. Týkalo sa to hlavne ekonomickej spravodlivosti. Objavila sa tendencia diskriminovať tých, čo vedeli kde a ako. V politike sa objavili vulgarizmy, to hádam vo všetkých stranách. Základom existencie súčasnej Slovenskej republiky ako samostatného, nezávislého, suverénneho a demokratického štátu je zdravá ekonomika, ako ste to napísali aj Vy.

Ďakujem

jhusár

 

Jozef Hlušek
Jozef Hlušek
8. júla 2024 16:47
  1. Esej váženého p. Prof. Husára, aj v nadväznosti na prejav predsedu vlády SR R.Fica na Devíne, chápem ako výborný úvod do prepotrebnej vecnej diskusie o možných alternatívach budovania štátnosti a ďalšieho vývoja SR.
  2. K napísanému: Ľudia sú prirodzene chamtiví a nenásytní. Tieto ich „diabolské“ charakterové črty sa usilovalo viac menej úspešne „držať na uzde“ náboženstvo. Tým, že vrajkomunisti odmietli vraj „tmársku ideológiu“, pripravili ľudí o morálny kompas, ktorý im mal ukazovať cestu životom. To veľmi dobre vedeli režiséri zmien v r. 1985-1993. Preto privatizácia prebiehala rovnakým spôsobom vo všetkých štátoch bývalého východného bloku. Všade to bola tzv. prichmatizácia a nikde sa proti nej ľudia nepostavili, pretože „každý“ cítil šancu nepoctivo, zlodejinou, zbohatnúť a bolo mu to jedno – takí sme ľudia. Pravdaže „zvíťazili múdrejší“, teda bystrejší a bezohľadnejší. A oslobodená cirkev mlčala /ako aj dnes v spore o budúcnosť nášho štátu/. Vlády, nech už boli akékoľvek mali iba veľmi malé šance nastaviť nemorálnemu procesu /privatizácii/ akýsi morálny rámec, odhliadnuc od tlakov a vydieračských praktík Západu.

Toľko v stručnosti na danú tému. Dnes stojíme, žiaľ, pred ešte väčším nebezpečenstvom ako bola nešťastná privatizácia, ktorá nás /dúfajme že nie navždy/ uvrhla do područia Západu.

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
8. júla 2024 17:57
Odpovedať  Jozef Hlušek

Pán inžinier,
ďakujem za Váš veľmi konkrétny ohlas. Ozaj vo mne vyvolal potrebu podstatnejšie sa vrátiť k problémom. Z viac ako desiatich cukrovarov z čias socializmu sa však na Slovensku zachovali len dva, a to Považský cukor v Trenčianskej Teplej a Slovenské cukrovary v Seredi. Oba podniky vlastnia nemeckí investori. Cukrovar na Považí patrí do skupiny Nordzucker a seredský cez rakúsku spoločnosť Agrana ovláda Südzucker. To je ekonomika SR?
Politici vo všeobecnosti nemajú radi demokraciu, veď kto by mal rád, aby mu laik hovoril do jeho múdrostí? Predsa len niektoré prvky demokracie by mali byť zachované: predovšetkým sloboda prejavu a akceptovanie hlasu verejnosti. Mimochodom, toto uctievali už v antickom Ríme. Zastrašovanie nositeľov iných názorov je klasickým príkladom odklonu smerom k autokracii.
Úplne bežným odklonom od demokracie sa stalo rozhodovanie spolku rezortných ministrov, prípadne šéfov vlád EÚ, prípadne NATO. Ide najmä o ministrov zahraničia, financií, vnútra a obrany. Zíde sa asi 30 ministrov, niekedy aj s hlavami štátov, občas sú doplnení ďalšími ministrami a rozhodnú o osudoch 400 miliónov občanov štátov únie, v prípade NATO o asi 800 miliónoch ľudí. To je ale sila!
Richard Sulík vypovedal na NAKA, volebný program liberálov má mať „1144“ riešení
Dovolím si odcitovať profesora I. Karvaša: „Dobre fungujúci hospodársky systém predpokladá, že hospodáriaci jednotlivci majú mravnú silu, aby potlačili vybičované a objektívnym účelom sa protiviace egocentrické záujmy. No nijaký hospodársky systém nemôže sa spoliehať len na túto mravnou silou podloženú dobrú vôľu“.
Poctivosť nie je slovo – to je logický dôsledok života…
 
Prudký spád označení Napoleona
 
Prvá správa:  „Korzická obluda sa vylodila v Jouenskom zálive“
Druhá správa: „Ľudožrút tiahne na Grasse“.
Tretia správa: „Uzurpátopr vošiel do Grenoble“
Štvrtá správa: „Bonaparte zabral Lyon“.
Piata správa: „Napoleon sa približuje k Fontainebleau“
Šiesta správa: „Verný Paríž očakáva dnes Jeho cisárske veličenstvo“
 
Cirkev už v roku 2005 upozornila na týchto 6 problémov:
1.     Celkovú sociálno-ekonomickú situáciu označila za znepokojivú
2.     Upozornila na nárast počtu chudobných
3.     Varovala pred krízou, ak sa ekonomická globalizácia nebude šíriť zároveň s globalizáciou solidarity
4.     Odmietala uprednostňovať kritériá rýchleho ekonomického zisku
5.     Za hriech označila prístup, v ktorom sa podnikateľom neprimerane rozrstá majetok, pričom sociálnu situáciu iných zneužívajú na tlak pracovať za minimálnu mzdu, ktorú neraz ani nevyplácajú.

Teraz platí zásada nenamáhať sa! Nepoznáme čo je hrdlačiť.

Martin Rakovský (1535- 1579) napísal dielo Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov kráľovstvách a cisárstvach. O svetskej vrchnosti. Opisuje v nej svoju koncepciu ideálne usporiadanej spoločnosti, model ideálneho panovníka, občanov delí na triedy, kritizuje zlé spôsoby vlády (anarchiu, tyraniu, oligarchiu, ale aj demokraciu). V závere velebí cisára.

Ale pozrime sa čo nám zanechali slovenskí ekonómovia po roku 1964: Pavlendova kniha Prvá kapitola Východisková interpretácia problému

I.                   Teória ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach

II.                Hlavné hľadiská medzioblastného vývoja v československých podmienkach

III.             Jednotná socialistická ekonomika a národnostná otázka

Druhá kapitola Teoreticko-metodologická expozícia problému medzioblastného ekonomického vyrovnávania

I.                   Hlavné atribúty medzioblastného ekonomického vyrovnávania

II.                Meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania

III.             Meranie (miery, ukazovatele) národohospodárskej efektívnosti medzioblastného ekonomického vyrovnávania

Tretia kapitola Realizácia hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach

I.                   Východiskové poznámky metodologického rázu

II.                Realizácia prvého atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach

III.             Realizácia druhého atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach

IV.             Realizácia tretieho atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach

Štvrtá kapitola Sústava spoločenského riadenia a medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach

I.                   K otázke modelu riadenia socialistickej ekonomiky

II.                Model spoločenskej ekonomiky a model riadenia socialistickej ekonomiky

III.             Doterajšia sústava riadenia a medzioblastný ekonomický vývoj

IV.             Nová sústava riadenia československého národného hospodárstva a medzioblastný ekonomický vývoj

V.               Model riadenia československého národného hospodárstva a oblastné riadiace orgány

Ktorý z ekonómov po roku 1993 má takéto niečo. Sojka v diele Ekonomická dynamika v kap. 7 nazval český ekonomický systém agresívnym ekonomickým systémom a skonštruoval dvoj regionálny model pre Československo. Má to niektorá strana, napr. progresívci?

Ďakujem

jhusár

Jozef Hlušek
Jozef Hlušek
9. júla 2024 14:39
Odpovedať  Jaroslav Husár

Veľmi dobré doplnenie úvahy, ďakujem Vám, vážený p. Prof. Napriek tomu si myslím, že iná cesta nebola možná. Západ mlel z posledného a aby nedošlo k jeho krachu a v dôsledku toho k 3. svetovej vojne, „svetová vláda“ sa rozhodla riešiť situáciu likvidáciou tzv. „soc. tábora“. Všetko čo nasledovalo malo slúžiť a poslúžilo tomuto účelu. Vlády vtedajšieho soc. bloku nemali na výber. Krízu sa na náš úkor podarilo oddialiť o cca 30 rokov, žiaľ nenažraný „západ“ /dnes už aj s „východom“/ stojí pred rovnakou dilemou ako vtedy, ale už niet skadiaľ brať. Čo nás čaká, aké sú možné riešenia, sú vôbec nejaké? To je kardinálna otázka, ktorá momentálne trápi zodpovedných politikov aj ekonómov. Najlepšie je to vidieť na súčasnej situácii USA.

Marián Moravčík
8. júla 2024 18:04
Odpovedať  Jozef Hlušek

Pán Hlušek, dovolím si oponovať Vášmu bodu 2. Chamtivosť a nenásytnosť nie sú jediné prirodzené charakteristiky ľudského konania. Sú to len dve z možných životných stratégií. Altruizmus a spolupráca sú minimálne rovnako prirodzené a keby ich ľudstvo nemalo, nebolo by tam, kde je dnes.
Ale súhlasím s tým, že „vrajkomunisti“ mali ľuďom poskytnúť jasnejší morálny kompas, hlavne vlastným príkladom.

Jozef Hlušek
Jozef Hlušek
9. júla 2024 14:42

Vážený pán Moravčík, napísal som niekde, že chamtivosť a nenásytnosť sú jediné prirodzené charakteristiky ľudského konania? Takto smerovaná diskusia nemá žiaden zmysel.
S úctou jh

Marián Moravčík
9. júla 2024 20:55
Odpovedať  Jozef Hlušek

Dobre, pán Hlušek, beriem na vedomie, že „takto smerovaná diskusia nemá žiaden zmysel“ a budem mlčať.

Jozef Hlušek
Jozef Hlušek
10. júla 2024 7:41

Bože chráň, len to nie! Len mi, prosím, nepripisujte to čo som nikdy netvrdil a nenapísal. Nech sa Vám len dobre darí, vážený pán Moravčík. Vaše príspevky k článkom p. Prof. si vždy rád prečítam.
jh

Marián Moravčík
8. júla 2024 15:19

Je to pravda. Treba, aby sme boli k sebe úprimní. Treba objektívne zhodnotiť ekonomické výsledky privatizácie.
Vtedajšie vládnuce politické strany, vrátane SDĽ (predtým KSS), chceli len privatizovať čo najrýchlejšie, ekonomické výsledky ani nemienili sledovať.
Moja vlastná skúsenosť z 90-tych rokov. Vtedy som pracoval v Endokrinologickom ústave v Ľubochni (EÚ) a ako podpredseda odborov som mal prístup aj k ekonomickým informáciám. Vo vláde vtedy bolo Ľuptákove (Jano-kelňa) Združenie robotníkov Slovenska, odčlenené od SDĽ, lebo údajne chceli chrániť záujmy robotníkov. Lenže veľmi rýchlo pochopili hru na hrable, čo hrabú k sebe. Ján Ľupták sa uspokojil s nomináciou vlastnej svokry do niekoľkých dozorných rád a do EÚ raz prišla delegácia „robotníkov“, že by tie kúpele radi sprivatizovali a ak im riaditeľ pomôže vypracovať privatizačný projekt, tak ho ponechajú ako riaditeľa. Nemali tušenia, čo sa v EÚ lieči a že to nie sú kúpele, ale špecializovaná nemocnica. Keď im to všetko riaditeľ vysvetlil, tak si to rozmysleli a EÚ zhltla o dve desaťročia Penta.
Bolo by dobré urobiť ten objektívny rozbor privatizácie. Aby sme aspoň presne vedeli, o čo sme sa nechali oblafnúť.

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
8. júla 2024 16:15

Vážený pán doktor,
teda realitu dobre poznáte. Možno by ozaj bolo dobre, keby toto historické obdobie opísal novodobý Mňačko. Nič som nepostrehol, že by spisovateľská obec ozaj spracovala nejaký román.
Aj ja mám tú skúsenosť s privatizačným plánom. Iba nevedeli povedať ta a takt, či zabezpečiť ďalší rozvoj podniku. Zbankrotoval. Veď si pozrite aj Žiar nad Hronom, kde pracoval môj bratranec. Žiaľ, plakali. Viem, kto sa tam objavoval, či motal. Nemôžem neuviesť veľkú básničku:
J. Jesenský 
Noví vladári

Prežíva domáci pán pohromu
Zlodeji dostali sa do domu.
A nad ním moc si osvojili,
Čo bolo cenné, ulúpili,
Chceli by vládnuť,
Vladáreniu sa nikdy neučili

S vďakou
jhusár

Ivan
Ivan
8. júla 2024 12:52

Veľmi pekne Vám ďakujem pán profesor za Vašu úplne reálnu esej. Vo svojej eseji ste slovenskej ekonomike nastavili zrkadlo. S Vašou esejou sa stotožňujem.

Jaroslav Husár
Jaroslav Husár
8. júla 2024 20:22
Odpovedať  Ivan

Pán inžinier,
nastavil som zrkadlo, iba ma mrzí, že dnešní ekonómovia nevedia, čo by sme mali urobiť. Iste to nie je ľahké. Ale za 30 rokov nie je jedno ekonomické dielo, článok, či kniha, ktorá by problémy riešila. Načo máme toľko ekonomických fakúlt a toľko rektorov , či dekanov?
Ďakujem
jhusár