Editoriál

Pod rúškom súčasnej globalizácie sa skrýva moc monopolov, či oligopolov, ktoré riadia ekonomiky sveta a nie vlády krajín. Ide o nebývalú ekonomickú hrozbu. V mojich úvahách, okrem iného,  budem písať aj o ľuďoch, ktorí nie sú medzi nami, ich myšlienky áno. Nebudem robiť výklad aj ich strastiplných životov. Zaujali ma ich myšlienky, tvorivá práca.

 

Myslím na myšlienky našich velikánov, ktorí boli priamo, či nepriamo mojimi učiteľmi; nepriamo cez ich diela, knihy. Je ich veľa – R. Briška, I. Karvaš, V. Pavlenda, S. Kočtúch, J. Sojka, J. Ferianc, P. Partyk, O. Šik, B. Horvat, B. Ivanovič, I. Karšay, O. Balažojechová či nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu J. Tinbergen a S. Kuznets.

Všetci boli našim dobrodením, zanechali nám dedičstvo, nevšedné pohľady, množstvo duchovného bohatstva. Mne odkryli zdroj hrdosti, ktorý vyplýva z toho, že Slovensko vďaka aj nim bolo vždy významnou súčasťou vzdelaného sveta. Len keď spoznáme a pochopíme, čo pre nás ich odkaz znamená, môžeme teraz a tu zušľachtiť našu krajinu, naše Slovensko a zanechať niečo ľuďom, čo tu budú žiť po nás.

 

Som hrdý na duchovné bohatstvo, ktoré zanechali.

Som hrdý, že som v socializme študoval zadarmo, ba som poberal štipendium aj na strednej aj na vysokej škole.

Som hrdý, že ešte v roku 1963 som sa dostal na zahraničné štúdiá.

Som hrdý aj na J. Kolára, Hviezdoslava, či Sládkoviča a jeho báseň

 

                                                                                     Čo vy za nič nemáte nás?!

 

                                                                                     Nevtrhli sme my medzi vás teprv včera,

                                                                                     svet zapadlý znal slávne meno naše,

                                                                                     Slavianstva žriedlo tajomné, kde vyviera,

                                                                                     svet mudrcov dosiaľ o tom sa kaše,

                                                                                     my starovekí sme, ctihodný dejín našich čas:

                                                                                     A vy — za nič nemáte nás?!

 

Som hrdý na slovenčinu; vieme povedať malulinký, či krásnulinký.

Nie som hrdý na spôsob privatizácie a množstvo zničených podnikov po roku 1990, napr. ZSMK Tlmače, ktoré vyrobili najväčší elektromotor na svete a kde som písal diplomovú prácu a pracoval.

Nie som hrdý na prístupový proces SR do EÚ, hlavne jeho 29 kapitol. Velikán S. Kuznets nám zanechal systém národného účtovníctva, ktorý vďaka jeho systému poskytuje vzdelanému ekonómovi taký vhľad do ekonomiky, ktorý neposkytuje žiaden iný pohľad.

Nie som hrdý na to, čo sa deje posledných niekoľko rokov u nás a o čom hovorí citát z úvahy, ktorú som dosal mailom:

 

Hoci veľmi nerád a naozaj s krajnou nechuťou, aj ja sa napokon nevyhnem téme týchto dní – surovej poprave dvoch mladých homosexuálnych mužov na Zámockej ulici v Bratislave ďalším mladým človekom(19r). Mladý zavraždil mladých…. Napísal k tomu aj 65 stranový manifest a napokon popravil aj sám seba. A spoločnosť teraz šalie. Táto tragédia sa okamžite, rýchlosťou blesku, začala zneužívať politicky. Však ste to čítali, čítate to a budete to čítať ešte poriadne dlho. Lebo sme chorá spoločnosť, v ktorej sa v ostatných rokoch rozmohla nenávisť nielen ako pracovná metóda, ale aj ako spôsob života. Si heterosexuál, obhajuješ tradičné kresťanské hodnoty, uznávaš manželstvo len ako zväzok muža a ženy, záleží ti na vlastnom národe a ak na dôvažok k tomu všetkému ešte aj volíš Fica, si jeden netolerantný bigot a máš aj ty krv na rukách. Tak teda nie! Toto odmietam, milí dúhovci. Stačilo! Zavrite zobák!

(Michal Zoldy)

 

O čom hovorí citát: O biede, biede ducha. Receptom na politický úspech sa stala zvrátenosť.

 

 

prof. Jaroslav Husár

Bratislava 17/10/2022