Dnes pri problémoch s energiami sa mnohé podniky stretajú s rastom cien. Prekvapilo ich to. Prečo? Nepoznajú dejiny ekonomických učení. Nepoznajú ekonomický nástroj na tlmenie rastu cien. Nevedia.
Ale ani vláda nevie ponúknuť ekonomickú politiku bez rastu cien. Tiež nevedia.
Významný nemecký ekonóm G. Felbermayr, prezident hlavného výskumného centra Nemecka Kiel Institute of World Economy napísal (HN,6/6/2020), že „Nemožno dosiahnuť dva také dôležité politické ciele použitím jedného nástroja. Nedosiahnete optimálne výsledky ani pri jednom“.
Už viac ako 70 rokov z makroekonómie vieme vďaka nositeľovi Nobelovej ceny J. Tinbergenovi (môjmu učiteľovi) a jeho dielu Ekonomická politika: Princípy a konštrukcia, že prvým princípom ekonomickej politiky je použitie aspoň toľko nástrojov ekonomickej politiky, koľko je cieľov. Tento princíp Tinbergen odvodil zo sústavy rovníc: ak máme dve cieľové premenné, povedzme úroveň národného príjmu (Y) a úroveň cien (p), potom dva príslušné ekonomické vzťahy môžeme matematicky vyjadriť tak ako nižšie, čo je nový rozmer do poznatkov J. M. Keynesa, teda do poznania tých, ktorí už nie sú medzi nami, ale zanechali nám poznatok; platia totiž tieto fundamentálne vzťahy medzi HDP, cenami, výdavkami vlády a množstvom peňazí:
Y = a1G + b1M
a
p = a2G + b2M
kde G sú výdavky vlády, M je masa peňazí a koeficient a1 predstavuje zmenu príjmu, ktorá, (iné fakty sú konštantné), vyplynie zo zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže reálny príjmový multiplikátor vládnych nákupov. Podobne ostatné koeficienty. Tvorca politiky totiž rieši problém, že ak Y = Y* (ak chceme, aby HDP bolo 82 mld. euro a p = p*, teda aby úroveň cien mala želanú úroveň a ak chceme získať tie ich určité cieľové HDP a p, potom veličiny G a M (ideálne), musia mať takéto hodnoty:
Toto je nový rozmer poznania fiskálnej politiky, ktorý odhalil J. Tinbergen.
Naša vláda už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB. Môže tak jednoznačne rozhodovať iba o G. Zo vzťahov vyššie jasne vyplýva aké budú ich zmeny pri rôznych koeficientoch ai a bi, budú vždy iné. Možné variantné riešenia, a výber jednej, by mali byť predmetom rokovania vlády (aj NRSR) pri tvorbe jej ekonomickej politiky. Ešte som to nezažil po roku 1989. Druhým princípom ekonomickej politiky je princíp koordinácie.
Koordinácia znamená, že žiaden jednotlivý nástroj nestačí keď vplýva na dosiahnutie iba jediného cieľa aj to, že hodnota každého jednotlivého cieľa nemôže byť dosiahnutá bez simultánneho určenia hodnôt všetkých nástrojov.
Tento poznatok a príslušnú sústavu musí vláda spoznať a pochopiť.
Z nadpisu však vyplýva, že chcem poukázať aj na iný závažný problém našej a aj problém ekonomickej politiky EÚ.
Prečo nemajú vlády a podniky peniaze na mimoriadne udalosti? Naše účtovníctvo to žiadalo. Aj v USA, ale v 80-tych rokoch poslanci žiadali zrušiť položku nerozdelený zisk, Ten úzko súvisí s problémom skráteného pracovného času, kurzarbeit. čo neznalí vládni ekonómovia ani netušili, že Prof. Briška vo svojom 800 stranovo diele ho už definoval v roku 1943 a nepotreboval nemeckú terminológiu, kurzarbeit. Ale hlbšie sa oprime aj o dnešnú tóriu. W. Baumol v diele Economics, Principles and Policy na s. 138 píše: pridaná hodnota podniku je príjem z predaja svojej produkcie mínus platby za tovary a služby kúpené od iných podnikov. Konkrétne: pridaná hodnota = mzdy + úroky + renta + zisk. Toto sa odrazilo aj v našom účtovníctve a to konkrétne na účte ziskov a strát. (Už Ján Bosák, zakladateľ banky v USA uvádza v záverečnom účte nerozdelený zisk).
Naše účtovníctvo to rešpektovalo a jeho prehľadný účet (podoba) by aj dnes mal byť takýto:
Všetky položky na ľavej strane sú jednoznačné a súladia s uvedenou definíciou. Teraz sa ukázalo, že naše podniky si nevytvárali nerozdelený zisk. A tak sa obracali, ba trvale obracajú na štát čím ničia sociálny systém. Prečo? Náklady na skrátený pracovný čas si má podnik tiež vopred vytvárať. Z hľadiska účtovníctva ide o náklady budúcich období. A to konkrétne po položke odpisy treba otvoriť riadok náklady na skrátený pracovný čas; ide o náhodný jav, napr. korona, ale aj iné. Náklady znáša vlastník! Hoc nemusí sám.
Tak ako dokážeme mať vzorce na výpočet odpisov, tak môžeme mať vzorce na výpočet nákladov na skrátený pracovný čas. Nech sú 10 jednotiek. Potom uvedený nerozdelený zisk bude 27 jednotiek a súčet pravej a ľavej strany zostane neporušený. Náklady na skrátený pracovný čas podnik môže úročiť, bude ho odkladať, a teda akumulovať na účte v banke a tak fond bude ešte väčší. Pracujúcich netreba okrádať! Oni majú získať svojich 800 jednotiek eur.
Záver
Z uvedeného predovšetkým vyplýva, že vláda a poslanci sa musia zasadiť, aby sa vedecké ekonomické rozhodovanie na Slovensku, aj v EÚ stalo realitou.
Verím, že aj čitateľ zistil, že rozhodujúce pre ekonomiku je ekonomické plánovanie a to na báze metód, ktoré má ekonomická veda. Ale hlavne, že dokonalé chápanie ekonomickej teórie je esenciálne pre jej úspešnú aplikáciu. Alebo aj inak, dnes predovšetkým musíme minimalizovať medzeru medzi teóriou a jej aplikáciou, empirickou praxou.
Ekonomická politika, je také narábanie s nástrojmi ekonomickej politiky, aby sa dosiahli ciele.
Prof. J. Husár, CSc.,
Bratislava 24/9/2022
zdroj: https://slovenskeslovo.sk/ekonomika/2684-preco-nemaju-podniky-nerozdeleny-zisk
Pán profesor, ja som sa poučil na tomto článku, ale nechcite to po súčasných politikoch. Ani po tých čo sú v opozícii, lebo „nevedia“ a nerozumejú. Oni budú naďalej „vyrábať“ stropy a komepnzácie, namiesto toho, aby zmenili „rámec“ problému.
A ten „rámec“ problému nie je v ekonómii, ale v EKONOMIKE NA SLOVENSKU:
To už dávno nie je naša ekonomika, sme len hospodárskou kolóniou, kde vládnu cudzie peniaze, cudzie vlastníctvo a zahraničný trh.
Áno, v podmienkach národného hospodárstva Slovenska, ak by bolo vlastníctvo aspoň v rukách „domácej kapitálotvornej vrstvy“ a časť štátne, dalo by sa pracovať s veličinou Y (národný príjem). Ten sa ale dnes „zberá“ už len od daňových poplatníkov žijúcich a registrovaných na Slovensku, teda od občanov a sem-tam od poctivých živnostníkov a firiem. Takže nik si už ani len nevie vytvárať ten nerozdelený zisk a všetky CENY dopadajú na hlavy obyvateľstva tak ako dážď kdekoľvek v EÚ (a horšie),
Preto vymýšľajú to „stropovanie“ a podobné kraviny.
Máte ale pravdu v tom, že každý kto podniká (SZČO i firmy -právnické osoby) by si mali vytvárať REZERVY, ale nevytvárajú, lebo „od narodenia“ firmy či živnostníka žijú s dlhom. Aj republika, vlády SR, žijú s dlhom, mimoriadne vysokým ( vyše sto miliárd Eur!!!).
A tak sa „prijalo nepísané pravidlo, že každý mimoriadny náklad / i rast cien energií, nafty, potravín, základných zdrojov/ každý v podnikaní automaticky premietne (čiže započíta) do ceny svojej produkcie. Teda každý PRENÁŠA zvýšené náklady a obstarávacie ceny do svojej ceny svojim zákazníkom.(!!!)
A títo sa vôbec NEBRÁNIA! Ba mladé generácie to považujú už za normu, za zákon…
V tom je bieda slovenského hospodárenia!