Nadpis som prebral. Téma inflácie je náročná, nielen v praxi, aj vedecky.
Predovšetkým však budem z článku citovať:
„Inflácia na Slovensku zostala v novembri nezmenená a naďalej patrí medzi najvyššie v Európskej únii. Jej výraznejšiemu poklesu pod 4-percentnú úroveň zabránilo zdražovanie v službách, ktoré vyvážilo vplyv lacnejších potravín. V decembri očakávame návrat inflácie tesne nad 4 %, kde by sa po zdražení energií mala pohybovať aj na začiatku roka 2026. Ceny v novembri podľa národnej metodiky (index CPI) vzrástli medziročne o 3,7 % – rovnako ako v predošlom mesiaci (graf 3). V porovnaní s októbrom ceny narástli o 0,3 %. Na stále vysokej celkovej inflácii sa do veľkej miery podieľa neutíchajúci rast cien v službách. V novembri zdraželi o 0,7 %, čím sa medziročná inflácia v sektore služieb zrýchlila výraznejšie nad 5 %. Vzrástli najmä ceny leteniek, zubného lekárstva a kultúry (graf 1). Výrazný medzimesačný nárast o viac ako 5 % zaznamenalo aj trhové nájomné, ktoré potiahli rastúce ceny nehnuteľností. Keď však na začiatku roka 2026 odznie vplyv zvyšovania sadzieb dane z pridanej hodnoty, inflácia v službách sa spomalí. K jej celkovému utlmeniu by mal prispieť aj miernejší rast miezd a predpokladané ochladzovanie dopytu domácností. V novembri vzrástli aj regulované ceny. Premietlo sa najmä zavedenie dvojzložkovej ceny a nové cenové rozhodnutia v prípade vodného a stočného (graf 2). Ceny vodného rástli o 7,6 % a stočného o 5,2 %. S prihliadnutím na prezentovaný systém energetickej pomoci odhadujeme v januári 2026 vážený priemerný rast cien elektrickej energie pre domácnosti o 5 %, plynu o 6,9 % a tepla o 23,2 %. Inflácia by aj na začiatku roka 2026 mala ostať pri úrovni 4 %.“, .
Nič povzbudivé. Deprimujúce. Problém je však hlbší. Výpočet percent slúži na vyjadrenie časti celku, porovnávanie hodnôt, meranie zmien (rast/pokles) a uľahčí pochopenie, nenapovie čo a ako.
Čo je inflácia?
Počítač mi odpovedal, že inflácia je všeobecný rast cien. Nezmúdrel som. Inflácia znamená znehodnotenie peňažnej jednotky, s následným rastom cenovej hladiny (trvalým znížením kúpnej sily peňazí). Občana síce predovšetkým zaujíma rast cien, ale aj čo sa deje s jeho úsporami ak je inflácia, teda rastú výdavky obyvateľstva na spotrebu a klesajú jeho úspory.
Čo je inflácia? Obrátil som sa ešte raz na internet v angličtine a odpoveď bola:
Central banks control inflation primarily through monetary policy, adjusting interest rates (making borrowing dearer to cool demand or cheaper to stimulate it) and managing money supply (via open market operations like selling bonds) to achieve price stability, often targeting a specific rate like 2% to keep inflation low and predictable, ensuring economic health. They use tools like rate hikes to fight high inflation and rate cuts to combat low inflation, influencing spending and investment to manage economic growth and price levels.
Teda aspoň časť prvej vety: Centrálne banky kontrolujú infláciu primárne cez monetárnu politiku, adjustujúc úrokové miery, či masu peňazí. Záujemca si to môže nájsť na internete.
Zarazila ma prognóza inflácie na teplo v citáte, a to skoro o 25 percent. Aby sa nám ľahšie počítalo, teda ak som platil za niečo 4 eurá, po novom zaplatím 4×1,25 = 5; nekúpim si zmrzlinu, lebo to pohltilí teplo. Ľudí sa teda inflácia veľmi dotýka.
Keďže infláciu kontrolujú centrálne banky, nemôžem sa nespýtať, akú politiku robila ECB?
Píšem o tom v mojej knihe (r. 2018) a citujem:
„Guvernér Draghi s radosťou oznámil, že ekonomiky EÚ mesačne vtláča 60 mld. eur. Ak by bol mm = 2,49 tak to znamená, že tie obslúžia kolobeh tovarov a služieb v hodnote cca 150 mld. eur. Musíme čakať infláciu. To je obozretná politika, o ktorej nám hovorili (učili) experti, ktorí chodili do NBS a na ministerstvo financií? Aj v EÚ sme mali, žiaľ, aplikovanú amputovanú ekonómiu?“
No a inflácia prišla, žiaľ aj explozívna.
Z odpovede, že inflácia je všeobecný rast cien sa priam vtláča otázka no a aká je ozaj miera inflácie, ako ju meriame. Iba percentami? Ekonomická analýza uchopila tento problém ozaj do hĺbky. Nebudem rozoberať teória ani autorov. V Prahe na konferencii som predniesol referát Dynamický model stability inflačného procesu na báze kvantitatívnej teórie peňazí. Záujemcovi ho pošlem, ale je aj na internete. Musím však povedať jeho jadro. Ekonomická veda nám musí dať veľmi konkrétnu odpoveď na infláciu. Pomocou matematiky a ekonometrie. Ozaj musí ísť o systematické preskúmanie a získanie poznatkov o tom, kedy nebude inflácia explozívna (hyperinflácia) ako 23,2 %.
Východiskom môjho modelu je makroekonomická rovnica kvantitatívnej teórie peňazí. Čitateľ by si mal dobre všimnúť všetky členy tejto rovnice:
Md = kPX (1)
kde Md je dopyt po peniazoch, k je konštanta, ktorú determinuje správanie sa tých čo držia peniaze, P je úroveň cien a X je reálny príjem alebo output (Y sa využíva pre nominálny príjem). Ponuka peňazí ako veličina, ktorú determinuje centrálna banka exogénne, je v modeli známou konštantnou, parametrom, teda Ms = M, kde Ms je ponuka peňazí, masa peňazí. V bode rovnováhy platí, že Ms = Md Po určitom počte krokov som získal diferenciálnu rovnicu. Jej riešenie získame, ak ju upravíme takto:
(18)
Riešením výrazu (18) je tento makroekonomický vzťah:
(19)
Vidíme ako sa správa cena v čase. Získali sme dôležitý záver, príznak, ktorý charakterizuje stabilitu inflačného procesu. Ľavá strana je známy definovaný rozdiel cien, bežná cena mínus rovnovážna cena. Rovnica (19) je vzťah, ktorý sme hľadali, a o ktorý sa zaujímame. Musíme mu rozumieť.
Z neho vyplýva záver, že inflačný proces (v hospodárstve) je stabilný iba ak sa bude blížiť k nule pri t konvergujúcom do nekonečna.
To bude znamenať, že bežná cien P(t) v čase t sa blíži k rovnovážnej úrovni ceny 
. Aby sa tak stalo, exponent musí byť negatívny. Všetky veličiny v exponente (a, k a X) sú iste pozitívne a teda pre potrebnú ekonomickú úvahu nevzniká žiaden problém, lebo ich súčin je pozitívny. Veličina 
konverguje k nule. Ak uvedené veličiny nebudú také, z nich vyplýva dôvod nestability inflačného procesu, bežná cena sa nebude blížiť k rovnovážnej cene, môže byť explozívna ako cena tepla. Príznak nestability je teda jednoznačný. Analytik môže experimentovať. Nepomôžu pojmy do veľkej miery, či ochladzovanie dopytu.
Meranie inflácie pomocou percent je analogické, ako keby mal krajčír krajčírsky meter z gumy.
Záver
Na základe výpočtu percent rastu inflácie sa nedá robiť stabilizačná ekonomická politika vlády. Ekonomiku je potrebné dostať na stabilnú dráhu. Žiadaná dráha sa musí oprieť o ekonomické, politické a sociálne argumenty. Riešený problém v úvahe je odborne náročnejší ako spomenutý citát. Model na báze kvantitatívnej teórii peňazí nám dal konkrétnu odpoveď na stabilizačnú politiku závislú od exponentu (a, k a X) a dá aj postupnosť budúcich hodnôt v budúcich časových obdobiach t.
Neutíchajúci rast cien je povrchné vyjadrenie.
Vážnou otázkou je iný problém. Totiž inflácia znamená znehodnotenie peňažnej jednotky, s následným rastom cenovej hladiny (trvalým znížením kúpnej sily peňazí). Občana však zaujíma nie iba zníženie poklesu kúpnej sily ale predovšetkým ho zaujíma aký je vzťah úspor a inflácie, teda rastú jeho výdavky na spotrebu a klesajú jeho úspory. Vážny fakt, ktorý nemôžeme analyzovať percentami. Analytik nemôže zanedbať ani úspory ľudí, aj podnikov.
Prof. J. Husár
Bratislava 18/12/2025
Vážený pán profesor,
po doručení informácie o zverejnení Vašej úvahy o inflácii (191225) a oboznámení sa s jej obsahom, dovolím si uviesť k nemu niekoľko poznámok. Najmä
1. Obávam sa, že pre väčšinovú časť verejnosti bude s veľkou pravdepodobnosťou málo zrozumiteľný.
2. „Služby“ z článku citovaného v úvode, „zdražovanie v službách“, „neutíchajúci rast cien“, „vplyv lacnejších potravín“ a ani „zdraženie energií“ nemajú na infláciu, na jej veľkosť nijaký vplyv. Sú len jedným z priamych nežiaducich dôsledkov inflácie. A nepriamo jej veľmi nepresným meradlom. A aj to významu pojmu „meradlo“ skrivodlivo ubližujem. Rovnako neexistuje „inflácia v sektore služieb“, na veľkosť inflácie nemá „vplyv zvyšovanie sadzieb DPH“ a ak sa „inflácia spomalí“, potom rozhodne nie len v „službách“. Na veľkosť inflácie nemá nijaký vplyv ani „miernejší rast miezd“ a ani „predpokladané ochladzovanie dopytu domácností“. Podľa článku „inflácia by aj na začiatku roka 2026 mala ostať pri úrovni 4 %.“ Ja sa pýtam – kto a ako ju určil, ako ju meral a čím? „Kvalifikovaným odhadom“?
Áno, ak sú citáty z článku výstupy z prác odborníkov (akademické obce vysokých škôl a vedeckých ustanovizní nevynímajúc), potom ozaj „Nič povzbudivé. Deprimujúce.“ Ale čo s takou realitou? A hlavne – čo potom laická verejnosť? Ako sa v tom neuveriteľnom zmätku má tá orientovať? Ozaj bieda v tom najjadrnejšom vyjadrení!
3. „Odpoveď počítača na otázku Čo je inflácia?“ je vhodným príkladom (aj) nebezpečnosti technológií dnes nekriticky nazývaných všeobecne ujatým názvom AI. Aj napriek tomu, že v skutočnosti nemajú tieto technológie s inteligenciou nič spoločné! Zdá sa, že žijeme dobu, kedy ako keby bolo všetko „hore nohami“. Všetko je inak (?).
4. Vaša reakcia na „prognózu inflácie na teplo v citáte“ vyznieva, ako keby ste sa s použitím pojmu „inflácia“ v tomto slovnom spojení bez námietok stotožnili. Odôvodnene však predpokladám, že určite nie. Už len preto, že „inflácia na teplo“ je obsahom rovnaký nezmysel, ako napr. zmienená „inflácia v službách“ z článku.
Áno, „ľudí sa teda inflácia veľmi dotýka“. Len si dovolím Váš správny záver pritvrdiť – dotýka sa predovšetkým ľudí, tých sa dotýka najviac! Problém je, že mechanizmu inflácie v aktuálnej ekonómii (a tým aj v každej z ekonomík) málokto z nich rozumie.
5. „Infláciu kontrolujú centrálne banky“, avšak nekorektne a veľmi nezodpovedne! Otázkou je, či nevedome, alebo „za úhradu“.
6. Je mimo akýchkoľvek pochybností, že „aj v EÚ sme mali, žiaľ, aplikovanú amputovanú ekonómiu“. A máme! Otázkou je, či je tento nelichotivý prívlastok primeraný realite. V skutočnosti bola (a je) ekonómia nekriticky aplikovaná v EÚ dotknutá viac ako keby bola len „amputovaná“.
7. „Aká je ozaj miera inflácie, ako ju meriame“ sú otázky zásadného významu. Ak by „ekonomická analýza uchopila tento problém ozaj do hĺbky“ ako uvádzate, potom by inflácia nemala byť v hospodárstve ktorejkoľvek z krajín sveta a aj celého sveta nijakým podstatnejším problémom. Opak je ale pravdou. Citáty z článku v úvode toto tvrdenie nielenže nepotvrdzujú, ale ho priam vylučujú. Len ak by odborníci, akademická obec na Slovensku, boli vo svojej nevedomosti výnimkou. Všetko však nasvedčuje tomu, že nie sú.
8. Áno „ekonomická veda nám musí dať veľmi konkrétnu odpoveď na infláciu“. „Východisko“ vášho modelu, ktorým je „makroekonomická rovnica kvantitatívnej teórie peňazí“, však zakladá pochybnosti o jeho správnosti. Keďže akákoľvek matematická rovnosť je (za konkrétnych podmienok) vyjadrením (a potvrdením) zákona rovnováhy, mala by vyjadrovať skutkový stav, mala by byť v súlade so skutkovým stavom. Matematický vzťah (1) a ani jeho členy túto podmienku nespĺňajú.
„Dopyt po peniazoch“ (Md) je súčasťou terminológie kapitalistickej ekonómie, ktorá má so skutočnými ekonomickými vzťahmi v hospodárskych procesoch len máločo spoločné. „Správanie sa tých, čo držia peniaze“ (konštanta k) nie je nemenné, ale má (a vždy bude mať) dynamický charakter. A akýkoľvek proces vyjadrený konštantou nemôže byť dynamický. Len ak by ho pre zložitosť bolo možné pre účely výpočtu zjednodušiť bez prekročenia prípustnej miery nepresnosti jeho výsledku.
Okrem toho, ak má byť množstvo peňazí veličinou vyjadrujúcou veľkosti hodnôt výsledkov práce ľudí vymieňaných na trhu (dnes v jednotkách konkrétnych mien) „správanie sa tých, čo držia peniaze“ nemôže (nesmie) mať na množstvo peňazí v obehu nijaký vplyv. Žiadna mena nemôže (nesmie) byť „gumovým“ metrom. Žiaľ, v doterajšej ekonómii je každá z nich „metrom“ práve takým! Doterajšia ekonómia túto prax legitimizuje, keď (pod ochranou zákona) umožňuje vyjadrovať menovými jednotkami rôzne veľkosti hodnoty výsledkov rovnakej práce človeka. Kto sa potom má v takom chaose vyznať? Pritom nevyhnutnosti nápravy tohto neakceptovateľného, no v hospodárskej praxi (v ekonómii i ekonomikách) všeobecne akceptovaného stavu sa nijaký ekonóm nedovoláva, či naň aspoň neupozorňuje.
Obdobne je to i s „ponukou peňazí“. Ak majú byť peniaze veličinou vyjadrujúcou veľkosti hodnôt výsledkov práce ľudí vymieňaných na trhu, ich množstvo v obehu nemôže určovať nijaká banka a už vôbec nie podľa „zákona dopytu a odbytu“. Ich množstvo môže závisieť výlučne len od veľkosti nových hodnôt výsledkov práce človeka vymenených na trhu v konkrétnom období za peniaze a od veľkosti spotrebovaných hodnôt takýchto výsledkov minulej práce v rovnakom období. Tieto premenné sa vo Vašom „východiskovom modeli“ nenachádzajú. Každý matematický vzťah platí pre svoj definičný obor. Pritom nie je nijako dôležité, akého rádu tento vzťah je a či sú jeho premenné aj funkcie.
Keďže v matematickom vyjadrení Vášho východiskového modelu nie sú premenné rozhodné pre množstvo peňazí v obehu obsiahnuté, jeho použiteľnosť na sledovaný účel analýzy zakladá pochybnosti. Hoci je jeho riešenie správne. Všeobecne platí, že ak nie sú správne východiskové podmienky (predpoklady) akéhokoľvek riešenia, nemôže byť správny ani jeho výsledok.
9. Hospodárska prax nepotrebuje riešiť „stabilitu inflačného procesu“. Tá sa potrebuje inflačného procesu zbaviť. Raz pre vždy a nevratne! Len tak sa môže „ekonomika dostať na stabilnú dráhu“.
O hlavnej príčine inflácie, ktorou je doterajšou, kapitalistickou ekonómiou umožňovaná výmena hodnoty práce a jej výsledkov na trhu cenou dohodou bez akéhokoľvek kótovania, či etalónu, nikto z „odborníkov“ ani len nehovorí. Nieto, že by bil na poplach, ponúkal východisko, na tento vážny problém aspoň upozorňoval, či sa dožadoval nápravy. Tak sa vytvára živná pôda pre „bezduché mlátenie prázdnej slamy“ politikmi, chaos vo vedomí verejnosti a napätie v spoločnosti vyúsťujúce až do vzájomnej nevraživosti. No hlavne môže pokračovať skryté okrádanie všetkých občanov na dennej báze bez toho, aby si to uvedomovali, ktorému nemalá časť z nich z nevedomosti ešte aj tlieska! Ak to dnes ešte nikto nepovažuje za „rozbušku“ a tragédiu, pokiaľ nedôjde v krátkom čase k zmene tohto stavu, je len otázkou času, kedy o tragédii ťažko predstaviteľných rozmerov i dôsledkov nebude pochybovať už nikto. To ale môže byť už neskoro!
Inflácie, zisku, mzdy a všetkých neduhov kapitalistických vzťahov sa možno zbaviť len odstránením kapitalistickej ekonómie a jej nahradením ekonómiou, ktorá bude konečne už vedou!
10. Áno, súhlasím, ide o príliš vážny fakt, ktorý rozhodne „nemôžeme analyzovať percentami. Analytik nemôže zanedbať ani úspory ľudí, aj podnikov.“ Celkom určite!
S úctou a želaním do nového roka všetkého najlepšieho, najmä toho najvzácnejšieho Pavel Sobolič
Pá Sobolič,
veľmi ste ma potešili. Načreli ste do mnohých problémov. Už iba toto:
Keďže v matematickom vyjadrení Vášho východiskového modelu nie sú premenné rozhodné pre množstvo peňazí v obehu obsiahnuté, jeho použiteľnosť na sledovaný účel analýzy zakladá pochybnosti. Hoci je jeho riešenie správne. Všeobecne platí, že ak nie sú správne východiskové podmienky (predpoklady) akéhokoľvek riešenia, nemôže byť správny ani jeho výsledok.
9. Hospodárska prax nepotrebuje riešiť „stabilitu inflačného procesu“. Tá sa potrebuje inflačného procesu zbaviť. Raz pre vždy a nevratne! Len tak sa môže „ekonomika dostať na stabilnú dráhu“.
O hlavnej príčine inflácie, ktorou je doterajšou, kapitalistickou ekonómiou umožňovaná výmena hodnoty práce a jej výsledkov na trhu cenou dohodou bez akéhokoľvek kótovania, či etalónu, nikto z „odborníkov“ ani len nehovorí.
Chcel som skopírovať do odpovede môj článok o kvantitatívnej teórii peňazí. Vzorce sa pokazili. Hlboký poor si to ozaj žiada. Vysvetliť príčiny a ich následok na problém inflácie a jej dôsledok na spoločnosť. To sa nedá v úvahe na 2 stranách.
Budem rád ak mi pošlete mailovú adresu a ja Vám pošlem celý môj článok, teda aj s kolegom, ktorý bol mojim doktorandom.
Ďakujem.
Teším sa.
jhusár
Vážený pán profesor,
inflácia na bežného občana má veľmi konkrétny a každodenný dopad, aj keď sa často opisuje abstraktnými percentami. Prakticky znamená pokles kúpnej sily peňazí a zdražovanie bežného života. Nešťastím pre Slovensko a občana je, že infláciu ako je zrejme s diskusie nemôže ovplyvniť vláda a na občana tak dopadá napr. pokles reálnych príjmov, znehodnocovanie úspor. Má vplyv na dlhy a hypotéky, správanie ľudí ( odklady nákupu, obmedzenie spotreby) a rastu sociálneho napätia a pocitu neistoty. Ak mzdy nerastú rovnakým tempom ako ceny, reálna kúpna sila rodinných rozpočtov klesá najviac s dopadom na sociálne slabšie domácnosti. Je zaujímavé, že pri daných podmienkach v EÚ( vyjmúc štáty mimo Eura) je rozdielna inflácia.
Vážený pán inžinier, Tónko,
ozaj si priam odborne opísal problémy s infláciou. Proces poznávania je vždy náročný. Najlepšie to vidíme na Kopernikovej teórii. No, ale práve poznanie umožní preniknúť do podstaty reality. Aj pri inflácii je dôležitá matematická forma poznania. Poznáme to už pri HDP. Každý o ňom hovorí, ale iba málokto si uvedomuje hĺbku tohto pojmu Ak napíšem Y = C + I + G + (X – M), a rozumiem uvedeným prvkom, vidím už hlbšie čo je HDP. A potom lepšie chápem aj to, že rast HDP bol 2 percentá. Obdobne je to s infláciou. Ak ju vnímam tak ako je uvedené vo vzťahu (19). Teda tvorcom hospodárskej politiky musí ísť o čo najúplnejšie pochopenie súvislostí, ktoré si dobre opísal.
Ekonómia ozaj musí vysvetliť ekonomické zákony a hlavne ich dôsledky na spoločnosť, teda, ako píšeš: Má vplyv na dlhy a hypotéky, správanie ľudí ( odklady nákupu, obmedzenie spotreby) a rastu sociálneho napätia a pocitu neistoty. Ak mzdy nerastú rovnakým tempom ako ceny, reálna kúpna sila rodinných rozpočtov klesá najviac s dopadom na sociálne slabšie domácnosti.
Ďakujem
jhusár
Tónko,
ano je rozdielna. Veď inflácia je funkciou viacerých premenných, ako napr. úroda = f (NPK) a tak čo sa v ktorej krajine presadí závisí od ostatných veličín a faktorov, teda podmienok ekonomiky.. O tom hovorí aj vzorec (19). Preto musí byť stabilizačná ekonomická politika v každej krajine iná. To sú tie súvislosti a vzťahy a ich úplnosť musíme získať poznatkami.
Ďakujem
jarko
Tónko,
spomenul som ceny tepla rast o o 23,2 %. No ale Španielsko tie problémy nemá, veď aj steny domov sú tenšie a my ich zatepľujeme. Alebo našu bryndzu Francúzi nekonzumujú,ale my ich syry ano. Teda to sú tie faktory.
Ďakujem
jarko
Vážený pán profesor, milý Jaroslav,
je nespochybniteľnou pravdou že /ako uvádzaš/ „Inflacia bude pod kontrolou len v prípade, že bežná úroveň cien P(t) v čase t sa bude blížiť k rovnovážnej úrovni cien“. A smutnú pravdu má aj p. Zajac-Vanka, v tom, že „My nekontrolujeme ceny, nekontrolujeme správanie sa predajných sietí, nekontrolujeme menu a ani podniky“. Môže teda vláda SR vôbec „kontrolovať“ infláciu? Odpoveď je jednoduchá – tak ako to urobila vláda ČSR v r. 1953 chvála Bohu nie! Ale v nezanedbateľnej miere ju môže ovplyvňovať. Dokonca je to jej povinnosť voči občanom štátu! Robila to vláda napr. Matoviča, Hegera alebo Odora? /aby som nešiel hlboko do minulosti/. Samozrejme že nie! A nielen „Covid je na vine“, ale predovšetkým po r.1989 trestuhodne zavedená beztrestnosť politikov za ich rozhodnutia. Kým toto nezmeníme, nedôjde k zlepšeniu hospodárenia štátu! Teda, tvrdím, že aj za súčasného stavu našej „ne-suverenity“ je možná náprava. A Ty, vážený pán profesor to vieš a myslím, že to je zmysel Tvojich úvah. Náprava daného stavu, ktorá je možná! Preto sú Tvoje „reminiscencie“ užitočné a potrebné! Zodpovedný politik, ktorý si ich prečíta, z nich môže získať veľa podnetov pre svoje politické rozhodnutia. Napríklad aj / a nielen z tejto Tvojej aktuálnej úvahy/ o tom aký úpadok zažíva naše školstvo, ktoré roky „progresívne degraduje“ ako o tom vydáva neklamné svedectvo súčasná ekonomická publicistika. A nemusí byť ani ekonóm, aby na základe tohto poznatku vedel objaviť problém, ktorý unikal jeho pozornosti a začal ho riešiť.
Milý Jozef,
ja som aj žal. Otec mi na kosu na trávu prirobil hrabličky. Žal som pšenicu, jačmeň aj raž. Keď som žal raž, musel hrabličky povoliť, keď jačmeň tak hrabličky musel pritiahnuť bližšie ku kose. Variabilný nástroj. Také má aj ekonómia. Sú to modely. Percentá, o ktoré sa oprel autor citátu, nie je dobrá miera. Môžeš vypočítať ročnú mieru, polročnú štvrťročnú aj mesačnú. Čísla sa budú lišiť a hlavne nič Ti nepovedia, teda, čo a ako. Na modeli som ukázal, ako môžeme vypočítať dráhu inflácie a v poslednom výraze jasne vidieť, kedy bude dráha explozívna ako inflácia pri teple a či ide tlmivá. Tvorca hospodárskej politiky musí robiť stabilizačnú politiku a z tej dráhy to bude vedieť a vidieť, tak ako vidíš funkciu sin x.
O tom všetkom hovorí ekonomická dynamika. Už som v jednej odpovedi spomenul dielo prof. Sojku a aj náročnú matematiku. To ozaj musí ovládať makroekonomiký analytik a aj tvorca hospodárskej politiky, nemusí to vedieť predseda vlády. Cykly ekonomiky sú v ekonomike ozaj prítomné, už iba vďaka počasiu, záplavy, či suchá ako v roku 1947.
Inflácia 4 percentá a inflácia 23.2 hovorí o tom, že tá druhá sa správa explozívne a šudia to pocítia. Ale ako vypočítali hodnotu 23,2. Nevycucali z prsta. Na to odpovedajú diferenciálne a diferenčné rovnice.
Tvorca hospodárskej politiky musí vedieť ako zabezpečiť stabilizačnú politiku a to v zodpovedajúcom tvare, napr, integrálna stabilizačná politika.
Nemá čo namietať proti tomu, čo napísal Ing. P. Zajac-Vanka. ba problém rozšíril a definoval čo nás páli.
Nám všetkým musí záležať ako funguje štát ako hospodári a kde cieli. Percentá to nehovoria.
Ďakujem
jaroslav
Pán profesor, zdá sa, že sa mi nepodarilo zverejniť (alebo to neprešlo automatickou cenzúrou) jednu radikálne kritickú poznámku proti systému. Takže to skrátim a zjednoduším.
Myslím, že ekonomickí komentátori zbytočne pri téme inflácie ukazujú prstom na politiku vlád a centrálnych bánk. Prstom treba ukázať na súkromné spoločnosti, lebo sa zdráham uveriť, že existujú ekonomicky relevantné dôvody (snaha zvýšiť zisky a dividendy nie je podľa mňa ekonomický dôvod, to je zbojstvo) na zvýšenie cien produktov a služieb, keď by firma aj bez zvýšenia cien skončila hospodársky rok so ziskom.
Ako príklad – globálne najvyššie zisky aj mieru zisku (okolo 50 % z tržieb) majú softvéroví giganti Microsoft a Apple. Títo sú aj dodávateľmi IT technológie do vládnych inštitúcií. Vlády podstatne viac dvíhajú infláciu tým, že podpisujú s takýmito (ale aj trebárs so zbrojárskymi alebo farmaceutickými) spoločnosťami obrovské kontrakty s premrštenými cenami, než tým, že by „tlačili peniaze“ ako sa dočítame u tých ekonomických nedoukov.
Pán doktor,
to je jeden zo zmyslov a poslaní Reminiscencií. Vidieť ekonomický problém z rôznych uhlov pohľadu. Moja ruka inak vypadá zo strany dlane ako zo strany chrbta. Nuž a problém analytikov, ako som uviedol je v tom, že nie všetci novinári skončili subšpecializáciu ekonomické novinárstvo na špecializácii politická ekonómia.
Totiž mimoriadne ma v citáte zaujalo toto: S prihliadnutím na prezentovaný systém energetickej pomoci odhadujeme v januári 2026 vážený priemerný rast cien elektrickej energie pre domácnosti o 5 %, plynu o 6,9 % a tepla o 23,2 %. Inflácia by aj na začiatku roka 2026 mala ostať pri úrovni 4 %.“,
Teda rast ceny tepla. Iné je ako sa zvýšia ceny luxusných hodiniek, či luxusného kožuch a iné ak sa výši vena tepla o 23,2 %.
Ukázal som jednoduchý model, ktorý nás doviedol do závažných záverov o stabilizačnej politiky, ktorá môže byť explozívna, či tlmivá. To musia zabezpečiť tvorcovia hospodárskej politiky.
Ďakujem
jhusár
Pán profesor, už prosím nepreberajte nadpisy z iných článkov – to rozčuľuje. Ste profesor, ktorý si môže pomenovať veci svojim nadpisom. Ale hlboko som sa zamyslel a možno to vyznie polemicky, ale bádal som a našiel som a dávam sem svoj názor:
Viete, inflácia. No skúste s ňou prakticky niečo robiť (okrem teoretických alternatív) ak máte totálne otvorenú ekonomiku, zadĺžený štát a navyše bez vlastného národohospodárskeho komplexu, ktorý by bol kontrolovateľný a ste bez vlastného vplyvu na menu ( o eure sa rozhoduje v Bruseli)…
Prakticky sa s tým dá veľa urobiť iba vtedy, ak opäť prevezmeme kontrolu nad menou a nad aspoň polovicou ekonomiky, keď budeme opäť vytvárať vlastný národohospodársky komplex Slovenska. Dobré historické príklady dávajú autori J.Šulc a J.Ungerman, v knihe„Dějiny píšou vítězové, aneb jak to vlastně tenkrát všechno bylo a proč“ ( vyd.Nakladatelství Jaskmanický 2025)
Berme si príklad z reformy peňazí z 1953. „Nešlo iba o výmenu peňazí, ale o reformu fungovania vnútorného trhu. Hlavným cieľom nakoniec nebolo “ožobračovanie domácností“( ako kričí dnešný antikomunizmus), ale to, aby sa dostal do približného súladu objem kúpnej sily domácností, (teda peňazí v obehu na jednej strane), s celkovou sumou cien tovarov v ponuke v maloobchodnej sieti na druhej strane. Takto definovaná statická bilančná rovnováha na vnútornom trhu je totiž nutnou podmienkou k udržaniu stability vnútorného trhu, ale je to tiež podmienka pre viac-menej plošný rast životnej úrovne…“ toľko knihy, pridám, že vtedy (1953) už išlo o uzavretý národohospodársky komplex ČSR.
Práve tým efektom, že oproti rastúcim príjmom domácností stojí dostatočná robustná ponuka služieb a tovarov v obchodnej sieti, prestáva byť inflácia problémom. Tu doplním o súčasnosť: u nás je chorá a neuveriteľná tá situácia v predaji, že pri masívnom previse ponuky tovarov a služieb pre domácnosti vytvárajú infláciu práve obchodné siete, predajcovia často nie domáci, ktorí si AJ pri nízkom odbyte dovoľujú neustále zvyšovať ceny v ponuke. Nedajme sa mýliť „zľavami“ v reklamách a katalógoch obchodných sietí – stačí, ak ste si zachovali katalóg so štruktúrou cien a tovarov z predchádzajúceho roku a ohromí vás, kam sa tie ceny za rok „vyšplhali“.
Vtedy (za socializmu) nebola inflácia problémom hlavne preto, lebo sa tovary a služby predávali za celoštátne platné ceny, teda všade rovnaké štátne maloobchodné ceny. Hlavným problémom –socializmu- bolo zabezpečovať určitú rovnováhu medzi ponukou tovaru a služieb a kúpyschopným dopytom. A ten v zásade riadil štát, pretože mal kontrolu nad menou i cenou a centrálne určoval rast miezd aj platov ( v potrebnej štruktúre) viď str.52 knihy.
Prečo som Vám teda oponoval, pán profesor? Lebo Vaša analýza je správna, ale nedá sa použiť v podmienkach súčasnej ekonomickej reality Slovenskej republiky. My nekontrolujeme ceny, nekontrolujeme správanie sa predajných sietí, nekontrolujeme menu a ani podniky. Príkladom je zúfalý pokus vlády cez Ministerstvo hospodárstva SR o kompenzovanie cien energií a tepla domácnostiam. Musí to robiť výpočtom príjmu osôb s trvalým pobytom v domácností a peniaze bude posielať cez štátny podnik Slovenská pošta šekom, pretože nemá kontrolu, ani vplyv na distribútorov, predajcov energií, ba ani teplárne, nič nemá štát pod kontrolou. Ceny energií „vybuchli“ smerom hore, ale štát je bezmocný. Aspoň sa snaží o sociálnu kompenzáciu. Infláciu teda „nerobia“ zúfalí zamestnanci požadujúci vyššie mzdy, ani dôchodcovia trinástym dôchodkom, ale producenti a distribútori energií, ale aj všetkých tovarov a služieb pre domácnosti.
A to nezmeníme, pokiaľ nemáme vlastnú menu, ktorú kontroluje NBS a vlastné ekonomické okruhy, ktoré kontroluje štát.
Peter,
som rád, že si napísal tak veľa. Ale daj si do googlu, aby si zistil aký makroekonomický analytik si dal taký nadpis. Ale, ak chcem pokosiť trávu na mojej záhrade, potrebujem ručnú kosu, či elektrickú kosačku, teda nástroj. Ak chce vlád robiť a musí robiť stabilizačnú politiku, musí mať nástroj, m o d e l. Cieľom vládnej ekonomickej stabilizačnej politiky je zabezpečiť, aby sa ekonomika dostala na nejakú želanú dráhu. Výdavky obyvateľstva majú tú dráhu definovanú keynesiánskym modelom C = a + bY, a investície funkciou I = c + dY – er. Dráhu potrebuje aj ekonomika ako celok.Želaná dráha musí byť založená na celom počte ekonomických, politických a sociálnych zvažovaných a hlavne želaných cieľoch. Iste takým cieľom je udržať zamestnanosť na určitej úrovni, či úroveň cien. Veda ozaj pozná veľa modelov ekonomickej stability, napríklad proporcionálne stabilizačná politika, či integrálna stabilizačná politika, ktorá sa opiera nielen a plus, mínus, násíobnie a delenia ale aj o n ástroje ako je derivovania a integrovanie. Ti nástroje musí tvorca hospodárskej politiky ovládať. Inak politiku nevie použiť, ebo jej neporozumel.
Peter, jesne som ukázal, že inflácia je nielen znižovanie hodnoty meny, ale aj jej vzťah k úsporám, klesajú aj úspory ľudí aj podnikov a teda sa naruší rovnica rovnováhy (S – I) + (T – G) = (X – M). Ak bol prvý člena (40 – 40), tak bude (39 – 40) a teda ekonomika bude v nerovnováhe. A tou trpíme už od roku 1993.
Peter, v spomenutom citáte sa nevyskytli odborné termíny, ktoré dokazujú, že autor má poznatky.a teda presvedčia aj čitateľa. Makroekonómovia by to mali ozaj dokázať.
O ekonomickej dynamike sú 600 stranové knihy. Náš Sojka napísal v roku 1*70 300 stranovú a pozr akú vysokú matematiku potrebovaô.
Peter, v histórii boli najväčšie inflácie v Nemecku, 1925, Maďarsku 1946, Poľsku 1923 a v Brazílii 1990 a bola to hrôza. A čo sa objabilo? Bankroty.
Peter a aj toto, teda dostal som mail: Bankrot ako krutá realita bežných ľudíBankrot sa už dávno netýka len okrajových skupín. Štatistiky ukazujú, že najviac dlžníkov bolo v produktívnom veku, konkrétne medzi 40 až 49 rokmi. Práve táto skupina by mala byť na vrchole kariéry, no realita je iná.
Z celkového počtu zbankrotovaných bolo 329 mužov, čo je takmer 68 %, a 157 žien. Ide o výrazný posun oproti minulému roku, keď muži tvorili len 61 % bankrotov. Zaujímavým faktom je, že vysokoškolské vzdelanie malo len 18 ľudí, čo naznačuje, že finančné problémy najviac zasahujú menej vzdelané vrstvy obyvateľstva.
Čo tí ľudia. A prečo naši tvorcovia hospodárskej politiky sa neopierajú o to, čo veda už dávno pozná? Dobre sú platení a musia odvádzať odbornú robotu. Bieda, a hádam aj hanba. Žiaľ aj fakultám a profesorom.
Ďakujem
jarko
Pán Peter, dobrá poznámka. Bolo veľmi sympatické, že krajiny RVHP sa snažili držať infláciu blízko nuly, ale presne tá otvorenosť – pri vzájomnom obchodovaní má inflačné prostredie (krajina, zoskupenie) dodatočnú výhodu. Presne kvôli tomu bola nízka inflácia jedným z hlavných prístupových kritérií k EÚ. Bývavalo…
Pane profesore,
u nás je to asi s tou inflasí ještě horší, V Česku jsme ztratili od covidu 35% úspor
A nyní se bývalá vláda v opozici chlubí, že jsme ji zkrotili na 2,4 %.
A navíc reálné mzdy nedosáhly ani roku 2019 – jsme nejhorší v EU.
A podívejte se na stupiditu našich bývalých vladních politiků na TV debatách – prý jsme 6. nejlepší rostoucí ekonomikou OECD – tak už ani nepotřebuje komentáře. Překvapuje mě, ža na to naskakují i někteří vaši opoziční poslanci. Přitom jsou to vytržená čísla z období posledních 6 měsíců, kdy klesáme ze dna
Oujezdský
Pán inžinier,
veľký český ekonóm prof. K. Engliš napísal dielo Soustava národního hospodářství s podtitulom Věda o pořádku, v kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života. Za hospodársky ideál pokladal uspokojenie ľudských potrieb. Bol zástancom teleologického výkladu všetkých hospodárskych javov. Dnes sme na to zabudli a máme chaos. A tú jeho knihu vlastním a často z nej citujem. Veľké ekonomické múdrosti. Upozornili ma na ňu moji učitelia, ktorí študovali v Prahe.
Pán inžinier,
o vytrhovaní čísiel z kontextu som už písal, aj do Bruselu. Veď máme systém národných účtov, či matice spoločenského účtovníctva. A tam sú jasné vzťahy a súvzťažnosti
Ďakujem
jhusár
Inflácia je, v podstate invalidita peňazí- strata alebo obmedzenie ich životne dôležitej funkcie.
Časové rozlíšenie dovoľuje upozorniť aj na to, že invalidita peňazí môže byť dočasná alebo trvalá. Trvalá invalidita, ale postupne mení „pacienta“ – ovplyvňuje ho celkovo, skracuje život a vedie k exitu.
Invalidita skracuje „pacientovi“ život!
Pokračujúc v analógii, je invalidita výsledkom spôsobu života pacienta. Aj náhoda, spôsobujúca invaliditu, je určená spôsobom fungovania, nehovoriac o chronických dôsledkoch, trvale, kontaminovaného prostredia, alebo nevhodných postupov.
Môžem, bez podozrenia z nepodloženého optimizmu, povedať, že invalidné peniaze, ako kľúčový produkt a nástroj trhu, signalizujú krízu (blížiaci sa kolaps modelu) trhovej ekonomiky.
A eskaláciu sporu, kto za to môže!
Pán inžinier,
použil ste priam hádam oxymoron. v úvahe som naznačil, že ekonomická veda má ozaj bohaté a to vedecké poznatky o inflácii, ktoré nielen naša prax, ale aj prax v EÚ zanedbáva. Verím, že o nich vedia. Je to veľký problém znehodnotenia meny. V histórii sú známe aj hyperinflácie a nepoučili sme sa.
Vaša veta
Môžem, bez podozrenia z nepodloženého optimizmu, povedať, že invalidné peniaze, ako kľúčový produkt a nástroj trhu, signalizujú krízu (blížiaci sa kolaps modelu) trhovej ekonomiky.
A eskaláciu sporu, kto za to môže!
ma podnietila k novej úvahe.
Ďakujem
jhusár