Mzdy, disparity, nerovnosť a chudoba

Vážený pán profesor,
       s veľkým záujmom som si prečítal Vašu úvahu a aj reakcie čitateľov. Vzhľadom na to, že podľa môjho poznania ste „zaťali do živého“ a pomenovali najväčší problém súčasného sveta, dovolím si prispieť k diskutovanému problému pohľadom laika na základe svojho poznania aj ja. Keďže mám za to, že ide o problém prísne odborného charakteru nezvládnutý doteraz ani najpovolanejšími, vopred sa za svoju trúfalosť ospravedlňujem.
      K tejto mimoriadne vážnej, a preto dôležitej, priam kľúčovej téme uvádzam v slede textov (nie podľa dátumu) niekoľko poznámok. Najmä
      1. Nejde o „problém minimálnej mzdy“, ale o problém mzdy ako ekonomickej kategórie všeobecne. Mzda je súčasťou kapitálového vzťahu a kapitál je hlavným koreňom príčiny úplne všetkého, čo je dnes predmetom úvah, diskusií, či polemík o každom negatívne vnímanom jave v spoločnosti. Vrátane aktuálne „populárnej“ inflácie, či nezmyselného, zatiaľ nepochopeného konfliktu dvoch hodnotových prístupov a kultúr sveta vyvinutých v rozdielnych podmienkach, bezcitne vedeného na Ukrajine na účet najmä tam žijúcich nevinných ľudí (no nielen) nič netušiacich o jeho skutočnom pozadí a cieľoch.
      2. Ak „súčasní poslanci nepotrebujú vedu“, tak preto, že ju nepotrebuje (a nevyžaduje) predovšetkým verejnosť (potrebovať a aj vyžadovať by ju mala aspoň jej znalá časť). To je mimoriadne znepokojivý spoločenský nielen jav, ale ako sa zdá, už akceptovaný stav! Aj keď z hľadiska cieľov sledovaných súčasným politicko-hospodárskym spoločenským systémom je znalým iste zrozumiteľný. Za nijakých okolností by však nemal byť akceptovateľný.
      3. Ak „naša vláda hovorila aj o existencii pracovných miest“, z ekonomického hľadiska s najväčšou pravdepodobnosťou nevedela (a ani nevie), o čom hovorí. Keďže vzdelávací systém „produkuje“ v oblasti ekonómie „odborníkov“, ktorých názory a stanoviská sú verejnosti prezentované takmer na dennej báze, ani sa tomu nemožno diviť. Ako sa zdá, skutočných odborníkov niet. Ani vo vláde a ani medzi poslancami. Všetci „odborníci“ sú „odchovaní“ na kapitále, sú produktom spoločenského systému existujúceho na kapitále. „Problémy ekonomík EÚ“ majú rovnakú, spoločnú príčinu. Tou je práve existencia kapitálu, jeho zákonité vzťahy a – aj dôsledky. Jedným z nich je tolerancia – na úrovni akceptácie – „horšie“, či „lepšie“ platenej rovnakej práce. Zdá sa, že v súvislosti s touto skutočnosťou žiadny z „odborníkov“ doposiaľ na poplach nebije. Okrem „pivových rečí“ je v ekonomickej praxi všeobecne akceptovaná. Hoci už dávno nie je akceptovaná napr. rôzna veľkosť jednotky dĺžky, času, objemu, či akejkoľvek inej fyzikálnej veličiny. Všetky reči sú na všetkých úrovniach vedené len v rovine dôsledkov, pričom skutočné príčiny namietaných javov (k hľadaniu ktorých s vytrvalosťou hodnej obdivu a uznania neúnavne nabádate aj Vy) sú prehliadané. Zrejme preto, že odhaľovanie každej príčiny je podmienené poznaním – a to niekedy „bolí“. Zvykli sme si na všakovaké „skratky“, zjednodušovania, ktoré sú menej namáhavé – ale sú rýchlejšie. Dôsledky takého prístupu si však zatiaľ len málokto uvedomuje. To je ďalší z nebezpečných spoločenských javov súčasnosti.  
      4  Rozdiely v minimálnych mzdách (no nielen) sú priamym dôsledkom všeobecne akceptovaných rôznych veľkostí „metra“, ktorým sa „meria“ práca kdekoľvek na svete. Úplne vo všeobecnosti. Zdanlivé „lokálne“ úsilie o riešenie rodových rozdielov je len chabé zastieranie skutočnej podstaty problému umožňované neznalosťou verejnosti poznanou aktérmi účelového zahmlievania. Práca nemá rodový charakter! Riešením je jej meranie ak dnes ešte nie exaktné, tak aspoň kváziexaktné. To by ale znamenalo koniec existencie kapitálu. Táto nevyhnutná podmienka a požiadavka zároveň je výzvou dňa. Bez poznania objektívnej reality a podpory väčšinovou časťou verejnosti však nerealizovateľná.
      5. Chudoba, rovnako ako „mzdy, disparity, nerovnosť“, sú priamym dôsledkom existencie kapitálu v ekonómii i v ekonomikách ukotveného v právnych poriadkoch krajín sveta. Váš výrok, podľa ktorého „chudoba je jeden z najobťažnejšie riešiteľných problémov“, si dovolím namietať. Aj ten, podľa ktorého „je spôsobená nedostatkom peňazí“. Chudoba závisí od množstva peňazí len zdanlivo. Je dôsledkom nie množstva peňazí, ale ich vlastností, funkcií a pravidiel rozdeľovania priznávaných súčasnou ekonómiou.
      6. „Ekonómovia západných krajín“ (no nielen) sledovali (a sledujú) celkom iné záujmy ako je „riešenie národných problémov“. Preto (okrem iného) v ich prístupoch nemohlo byť (a ani nie je) prítomné nijaké „vedecké riešenie fungovania ekonomiky EÚ“ – a to nielen „ako celku“, ale nijaké. Skutočnosť, že „takto sme šli do neznáma“ je jedným z priamych dôsledkov nášho obmedzeného poznania a zároveň dôkazom tohto faktu. Aj toho, že vo všeobecnosti sa nemôžeme spoliehať na pochopenie a ústretovosť „našich nových priateľov“, ale že sa môžeme spoliehať predovšetkým na vlastné poznanie. A ním vedení by sme sa mali aj riadiť.
      7. Áno, kým uvedomelým konaním prameniacim v poznaní matrix radix skutočnej príčiny doterajšieho vývoja sveta vedúceho ľudstvo spoľahlivo do záhuby, nedôjde k odstráneniu kapitálu z ekonómie, celkom iste „čaká nás rast dispartity, nerovnosti a chudoby“. No celkom určite nielen to.
      8. „Chaotické vystúpenia poslancov v NR SR nie sú predpokladom potrebnej zmeny v oblasti miezd“ (len), ale v nijakej.
Z textov ku komentárom:
      9. Keďže nemám dostatok informácií, neviem posúdiť či bol v Juhoslávii „iný socializmus ako náš“. Ale s istotou viem, že z hľadiska ekonomických podmienok a charakteru vlastníctva môže byť socializmus len jeden. Ten buď je, alebo nie je. Nemám vedomosť o tom, že by v doterajšom vývoji existoval socializmus v niektorej z krajín sveta. Aj keď bol (a všeobecne aj je) za socializmus považovaný. Preto mám pochybnosti, či existoval aj v Juhoslávii. S určitosťou neexistoval ani ten „s ľudskou tvárou, ktorý zaviedol s. Dubček“. Ak by „chodil na školu k vynikajúcim ekonómom sa radiť“ a tí by mu radili správne – a on by si nechal poradiť, po r. 1989 by u nás nemohlo dôjsť k reštaurácii kapitalizmu toľko „velebeného“ nemalou časťou verejnosti neznalej reality, po ktorom v opojení ilúzií klamaná majstrami propagandy a demagógie túžila.
      10. Výroba nie je socialistická, kapitalistická a ani nijaká ideologická, či politická iná. Rovnako, ako nemôže byť politickou ekonómia – ak má byť vedou. Práve tak, ako nemôže byť politickou ani matematika, fyzika, či ďalšie z exaktných vedných odborov. Odôvodňovanie nemožnosti považovať ekonómiu za nepolitickú „odborníkmi“ jej naratívnym charakterom je dôsledkom nedostatočného poznania a nesprávneho posúdenia skutočnej podstaty tohto problému. Výroba (no nielen) podriadená potrebám (nie spotrebe!), je na úrovni dobového poznania len dobre organizovaná a ekonomicky efektívna, alebo nie.   
      11. „Nový vzťah práca – kapitál“ v budúcnosti nemôže a nebude existovať. Ten musí byť nahradený vzťahom človek – práca – človek (s výmenou na trhu založenou na hodnotovej ekvivalencii). V ekonómii i v ekonomikách budúcnosti kapitál nesmie a nebude existovať. Kým sa tak nestane, cieľ sledovaný Vašou úvahou nemôže byť dosiahnutý.
      12. „Bruselskí satrapovia“ sa chovajú tak, ako im to „slobodný“ a „demokratický“ systém, nerešpektujúci objektívnu realitu, umožňuje. Tá je taká, že veľkosť rovnakej práce úradníka {= výkon práce [= úroveň poznania x fyzická sila človeka konaná v pracovnom procese] x čas} v Bruseli a kdekoľvek na Slovensku (či inde) sa môže líšiť len a len vo výkone (a teda v produktivite práce). Vzhľadom na fyziologické vlastnosti ľudského druhu a schopnosti jeho organizmu je však ich rozdiel zanedbateľný. Rozhodne nie násobný, ako v doterajšej ekonomickej praxi! Premyslené cielené „kupovanie“ pracovnej sily (predovšetkým mladej generácie, a to nielen v Bruseli) je pre spoločnosť mimoriadne zhubné. Žiaľ, tých ktorí namietajú, je zatiaľ žalostne málo.
      13. „Svetové koncerny majú preskúmané“ len to, čo ich zaujíma a čo v existujúcom politicko-hospodárskom systéme potrebujú k svojmu prežitiu. „Ekonomické fakulty“ tiež „riešia“ len potreby tohto systému a svojich študentov vychovávajú len pre tento účel. Aj keď sa budú akokoľvek snažiť, dlhodobo obhajovať neobhájiteľné je nemožné! Žiaľ, zatiaľ je to ale tak!
      14. „Kapitalistický systém … dospel k prirodzenému koncu svojej cesty“ podľa zákona konca (spoločnosti bez konca). Bez uvedomelého ovplyvňovania spoločenského vývoja iná možnosť neexistuje. História nás učí, že revolúcie bez poznania podmienok nevyhnutných pre ich úspešnosť aj v období po nich, nevedú trvalo k sledovaným cieľom. Takže základom i podmienkou by malo byť vždy opäť najmä poznanie.
      15. Kapitál je doterajšou ekonómiou považovaný za „hybnú silu ekonomík“, no v skutočnosti ňou však nie je! Nielen „Šimečkovci nedajú riešenie na problém“, ale v parlamente ho nedá nikto. Preto, lebo ho nepoznajú. Ak im svoje úvahy posielate, možno len dúfať, že sa im na základe nich „rozsvieti“. Osobne to ale považujem za veľmi málo pravdepodobné. Preto, že ich poznanie ešte tak ďaleko nedospelo. Tí, ktorí o probléme vedia a aj poznajú jeho riešenie, v parlamente nie sú a tak skoro sa tam ani nedostanú. Podmienkami k tomu je poznať a aj chcieť – aspoň väčšinovou časťou verejnosti. Pri umelo vytváranej a starostlivo udržiavanej jednosmernej „objektívnej“ informovanosti verejnosti, bez umožnenia prístupu do hromadných oznamovacích prostriedkov všetkým (ktorí si ich platia), to je a aj bude úloha mimoriadne náročná.  
      16. Ak by Baťovi robotníci poznali skutočnú príčinu umožňujúcu majetkové pomery a spoločenské postavenie svojho nimi chváleného zamestnávateľa, úroveň a kvalita života každého z nich by nebola od toho jeho veľmi rozdielna. A celkom určite by nemuseli na Baťu i jeho rodinu pracovať. Áno, „ani dnes sme nevyriešili problém hodnoty práce“. Hoci práve ten spolu s podmienkami trhu umožňovanými doterajšou ekonómiou sú primárnou príčinou nielen doterajšieho nespravodlivo rozdeleného sveta, ale aj jeho katastrofického vývoja.  
      17. Pani M. Slezáková uvažuje prirodzene, a preto správne. Problémom je, že „odborníci“ prezentujú aj jednoduché veci nie pre „sedliacky rozum“, ale zložito. Zrejme aby zdôrazňovali a umocňovali svoju „dôležitosť“. A čím zložitejšie, myslia si, že tým budú považovaní za väčších „odborníkov“ a aj za „dôležitejších“. Jej otázka je legitímna, takže teraz je rad na odborníkoch, aby jej na ňu kvalifikovane a zrozumiteľne odpovedali.  
So želaním dobrého zdravia, neslabnúceho životného entuziazmu a s vierou v rozvíjanie zdravého „sedliackeho rozumu“ verejnosti    Pavel Sobolič

Na problém odpoviem myšlienkou, na ktorej mal rozpracovanú svoju knihu nebohý Prof. Haluška: Zisk patrí pracujúcim! Ak by sa realizovala, potom by zisk bol nákladom a žiaden zisk by sa nedosahoval. Bezprácny zisk je hnacím motorom rozkladu spoločnosti na bohatých a chudobných. Majitelia firiem nielen, že majú najvyššie mzdy, ale k dobru ešte poberajú aj bezprácne zisky!!! Nuž a to neorganizujú majitelia, ale Ústava a z nej plynúce zákony. Tomu sa politickou cestou nedá zabrániť, len a len revolučnou zmenou v našom ekonomickom myslení!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Problém je v ekonomickej „vede“, ktorá motivuje spoločnosť k bezprácnym ziskom!!!