Súčasná inflácia znižuje hodnotu eura. Niektoré krajiny EÚ, napr. Poľsko a Maďarsko si ponechali svoje meny. No a inflácia vplýva aj na ich meny, teda aj na medzinárodný obchod. Menia sa pomery výmenných kurzov. Verím, že nik nepochybuje o potrebe stability ekonomiky. Pôsobí na ňu niekoľko faktorov, napr. politická stabilita, čo my nezažívame, či jedným z najvážnejších sú peniaze, stabilita meny. Kúpil som si dielo D. Orrell: Quantum Economics, The New Science of Money. Aj vďaka nej ma napadol nadpis úvahy. O kvantitatívnej teórii peňazí píše na viacerých stranách. Je to náročná téma.
Predtým ako uvediem jej jadro, najskôr spomeniem, že SME malo pred niekoľkými rokmi článok Nie je euro ako euro. Našich 100 euro má hodnotu (dá sa nakúpiť) v Bulharsku za 143,60, v Turecku za 140,70; v Maďarsku za 109; v Chorvátsku za 98,80; v Taliansku za 76,90; v Grécku za 75,90; v Španielsku za 75; v Nemecku za 71,30; v Rakúsku za 68,50; vo Francúzsku za 66,70 a vo V. Británii za 60,20. Musím spomenúť aj výmenný kurz slovenskej koruny a eura pri našom vstupe do EÚ, ktorý bol stanovený na 1: 30,1260 SK. Ani odborná verejnosť sa nedozvedela ako sa stanovil, ale Počiatek (minister financií) ho vopred prezradil tkáčovcom.
Pre hlbšie pochopenie problému, obrátim sa na M. Kopernika. Čitateľovi musím pripomenúť, že medzi tvorcov kvantitatívnej teórie patrí aj M. Kopernik. Praktické problémy obehu peňazí mu boli blízke zato, že mu musel venovať mimoriadnu pozornosť pri výkone hospodárskych funkcií, ktorými ho poverovala fromborská kapitula. Za episkopátu Watzenrodova vždy sprevádzal svojho strýca na rokovania generálneho pruského sejmu, kde sa o problémoch mincí pravidelne rokovalo. Týchto rokovaní sa potom sám ako delegát Warmie zúčastňoval a do diskusie zasahoval úvahami o obehu peňazí, ktoré vyústili do návrhu zásad pruskej monetárnej reformy. Prvá z nich tzv. Úvahy (Meditata) pochádza z roku 1517. Druhý text Traktát o minciach, ktorý vyšiel vo verzii Spôsob razenia mince, ktorý bol hlbšie rozpracovaný a vystúpil s ním na pruskom generálnom sejme v roku 1519. O monetárnych otázkach hovoril Kopernik 23. III. 1522 na sejme v Grudziaku a jeho rozprava O oceňovaní mince (De estinmatione monete) bola zaznamenaná v protokole stavovského rokovania. Pre snem v Malborku, ktorý sa konal v marci roku 1528, pripravil Kopernik Rozpravu o razení mince, ktorou svoje úvahy ukončil. Táto rozprava obsahovala základné tézy Kopernikovej ekonomickej analýza obehu peňazí.
Problematika pruskej mince bola neobyčajne zložitá a zároveň neobyčajne závažná. V obehu totiž bolo mnoho rôznych druhov mincí. V Kráľovskom Prusku mali právo razenia a razili rôzne mince tri mestá, Gdansk, Toruň a Elblag. Krížiaci mali mincovňu a razili vlastné mince v Královci. Vo vnútornom obehu boli stále poľské kráľovské mince, mince litevské, uhorské aj české. Rôzne druhy mincí mali rôznu hodnotu, a preto bolo v praxi veľmi ťažké stanoviť, v akom pomere sa môžu zamieňať. Najkvalitnejšou mincou bol červený uhorský zlatý dukát. Kráľovské Prusko malo veľký záujem na tom, aby boli razené čo najkvalitnejšie druhy mincí. Tento názor nemal poľský kráľ a preto poľské kráľovské mince sa pomerne rýchlo znehodnocovali (polgoš Kazimíra IV. Jagellonského mal v roku 1456 1,184 g striebra, v roku 1492 už iba 0,689 g striebra; v polgrošoch Zygmunda I bolo v roku 1507 iba 0,387 g striebra. Zvlášť nekvalitné mince dávali do obehu Krážiaci. Kopernk povedal , že za takýchto pomerov sú dobré mince neustále vytlačované zlou mincou (ľudia si odkladali dobré mince).
Kopernik nebol stúpencom stredovekej dominiálnej teórie peňazí, teórie výrazne nominalistickej. Nominálnej hodnota mince bola stanovená mincovňou razeným znakom, ktorý nebol vo vzťahu k zrnu drahého kovu, ale bol nezávisle určený rozhodnutím toho, kto mal právo raziť mince. Kopernik ako substancionalista požadoval, aby hodnota mince bola určená zrnom, množstvom v nej obsiahnutého drahého kovu. Iba taká minca môže byť mierou hodnoty tovarov vo vnútornom aj zahraničnom obchode. Kopernik kategoricky vystupoval proti tomu, aby právo raziť mince bolo pre kohokoľvek. Z týchto premís potom vyplynuli zásady návrhu mincovej reformy. Navrhol razenie mince v Prusku centralizovať do jednej mincovne, v ktorej kráľovská moc má dohliadať na to, aby bola razená minca dohodnutej kvality.
Základom pre presné stanovenie hodnoty poľskej i pruskej mince sa podľa Kopernika mala stať najkvalitnejšia a najhodnotnejšia minca, za ktorú pokladal červený uhorský zlatý dukát razený zo slovenského zlata. Panovník mal byť garantom stability novej meny. Návrhom mincovej reformy hájil Kopernik dôsledne hospodárske záujmy Warmie v poľskom štáte. Bol to projekt revalorizácie pruskej a poľskej meny.
Dnes máme papierové peniaze. V roku 1911 prvý predseda Ekonometrickej spoločnosti I. Fisher v diele The Purchasing Power of Money, odvodil vzťah súčasnej kvantitatívne teórie peňazí v tomto tvare: MV = PQ (kde M je množstvo peňazí, V je rýchlosť peňazí v obehu, Q je množstvo transakcií), aby objasnil zmeny v úrovni cien P. Bol zavedený aj zlatý štandard. Bol to spôsob vyjadrenia hodnoty meny v menovom systéme. Hodnota meny bola odvodzovaná od množstva zlata. V roku 1971 ho v USA zrušili a potom aj v Európe.
V súčasnosti dochádza k rozsiahlemu tlačeniu peňazí centrálnymi bankami a mnohí ekonómovia začínajú s nostalgiou spomínať na zlatý štandard. Zlatý štandard by sme si v dnešnej dobe mohli predstaviť ako garanta finančnej stability a akúsi červenú stopku pre rozhadzovačné aktivity vlád. Kto však dnes garantuje kvalitu eura? Vychádzajúc z doby Kopernika mal by to byť predseda EK. Bohužiaľ, ani europarlament a ani naša NR SR ani raz ešte neprerokovávali problémy obehu peňazí u nás a v jednotlivých ekonomikách, či v EÚ.
Záver
Uviedol som niekoľko vážnych tvrdení o peniazoch. O dnešných problémoch sa vyjadril liberálny ekonóm Miltona Friedmana, nositeľ Nobelovej ceny, takto: ,,Súkromné osoby prijímajú tieto kúsky papiera, pretože veria, že ostatní urobia to isté. Súčasný menový systém vďačí za svoju existenciu všeobecnému uznaniu niečoho, čo s istého uhla pohľadu nie je nič iné ako fikcia“. Žiaľ istotu finančnej stability v podobe zlatého štandardu dnes už nenájdeme avšak zlato je aj pre jednotlivcov stále atraktívnym tovarom.
Profesor I. Karvaš napísal dielo Základy hospodárskej vedy, v ktorom má kapitolu Peniaze, ktorá má 86 strán. Dôsledne opisuje päť funkcií peňazí. Dnes reformy smerujú k odstráneniu peňazí. Ani EÚ a ani NR SR nerokujú o stabilizovaní kúpnej sily eura, jednej z mien v rámci EÚ. Máme aj Medzinárodný menový fond.
Prof. J. Husár
Bratislava 25/7/2023
Píšem svoj názor bez irónie a triezvy :
Iba v sci-fi produkcii je viac drahých kovov a kameňov ako papierových peňazí. A vlastne, aj tie sú poväčšinou virtuálne, lebo v sci-fi nejde o tisíce a desaťtisíce a milióny. Kufríky či občas aj igelitky sú problémom všade vo svete a predstavte si „kopec“ peňazí v hotovosti. Takých sto-dvesto miliónov USD, príp. juanov… Len naznačujem, že máme ešte preďaleko k momentu, keď sa z ničoho nič objaví ako „mimozemská civilizácia“ taká ekonomicko-sociálna formácia, v ktorej nastane rovnosť všetkého a „rovnosť dostatku“. To je niečo také ako proces všeobecnej likvidácie konkrétnych zbraní – systémov, ale predstava o všeobecnom odzbrojení. Dnes sa v procese pokusov o nejaké odzbojenie vzďaľujeme do stavu nulového bodu.
Takže, ako je to so stabilitou našej meny ? Keď sa donedávna napríklad tlačili mesačne nové a nové miliardy na hospodárske „povzbudenie“, tak to bol vlastne zázrak, keďže išlo o vyvolávanie inflácie… Nestalo sa tak, lebo aj tvorcovia iných mien sa správajú rovnako i keď niektorí majú snahu o menu mien a dostať sa nielen silou svojich ekonomík na prah hegemonistickej pozície. A opäť budú problémy, konflikty a návrat k prazákladnej otázke, ako postaviť a zabezpečiť spoločnosť bez chamtivosti, majetníctva atď., v ktorej bude zlo výnimkou. Nateraz všetky pokusy skončia deklasovaním tých „mimo“ a koniec koncov protivníkov. A možno by nám pomohlo, keby sme sa modlili, aby platili nielen prírodné, ale aj ekonomické zákony.
Keď si položíme otázku vzácneho prof. Jaroslava Husára „Kto garantuje stabilitu Eura?“, tak si môžeme a mali by sme si spomenúť na celý rad rozprávok, v ktorých vždy ide o to, aby dobro malo navrch, a zvíťazilo. Nuž, to sú však rozprávky. Čakajme na mysliteľa, ktorý to vymyslí ako receptúru, ktorej nerešpektovanie by znamenalo smrť, a nástup progresívnej erózie našej civilizácie. A pôjde mu naozaj o život.
P.s.
V roku 1997 prišiel s podnetom na takúto diskusiu v Hospodárskom klube „múdry starec“ a ponúkal aj riešenia . Žiaľ, zomrel náhle a mne po ňom ostala kniha z vydavateľstva Veda.
Milý pán profesor,
klobúk dole pred Vašimi vedomosťami
Ľubo Pajtinka
Kto garantuje stabilitu eura? Veru nik, vážený pán Profesor. Taký hlupák sa ešte nenašiel, iba ak by stačila garancia nášho „Mytozvládneme“. Pretože, hoci Friedmana vôbec neobdivujem, absolútne súhlasím s jeho konštatovaním, že „Súčasný menový systém vďačí za svoju existenciu všeobecnému uznaniu niečoho, čo s istého uhla pohľadu nie je nič iné ako fikcia“. Dodávam, že bola vytvorená za účelom zotročenia celého ľudstva, /nielen „Východu“ ako sa mnohí domnievajú/. A pretože tento proces neprebieha dosť rýchlo, je tu nápad celkom zlikvidovať hotovosť, ktorému žiaľ, najmä mnohí mladí, či mladší ešte „tlieskajú“. A ďakujem Vám za Koperníka. Je to pre mňa čosi celkom nové. Dokazuje, že bol skutočný génius.
Píšete: „Dnes reformy smerujú k odstráneniu peňazí.“
Záver, ktorý je podložený vyššie (vo Vašej eseji) umiestnenými faktami a úvahami.
Egon Bondy, pred rokmi, ma upozornil, že v dialektike neexistujú pozitívne a negatívne tendencie, fakty, javy, (Znamienka im dávajú len záujmy=politika).
Ani mne zánik peňazí „netrhá žily“.
Signalizuje, že sa stávajú zbytočnými.
Súhlasím, že ich nadbytočnosť, je výsledkom hlúpej politiky vládcov-oligarchov degenerujúcej kapitalistickej spoločnosti. Zákonite! Keď vyčerpali tradičné extenzívne možnosti rastu, prirodzene siahli ku „kolonializácií“ budúcnosti – masívnemu úverovaniu. Ľudia už „nespotrebovávajú“ len svoju minulú a aktuálnu mzdu, ale aj svoju mzdu budúcu! Sú otrokmi propagovaného konzumu a úžery. „Nákup“ na úver, si vyžaduje emisiu nekrytých peňazí!
Keďže vlády neboli celkom nezodpovednými emitentmi, finančná oligarchia prevzala (z donútenia aj lakoty) emisné funkcie…Dnes žneme následok toho, že úvery boli kryté len 4% (posledný limit „zdravia“ bánk). 96+% peňazí nemá krytie! Sú len papierikmi, či dokonca len „digitálnym“ záznamom.
Som posledný, ktorý bude plakať nad autodafé kšeftu, úžery, kapitalizmu…
Výborné zamyslenie nad našou súčasnou menou, pán profesor. Dobre, že ste spomenuli aj výmenný kurz. Keďže denne prichádzam do styku s kurzom českej koruny, vidím ako sa nám euro postupne „stenšuje“…
Veľmi zaujímavá téma a zvlášť sa mi páči tá exkurzia ku Koperníkovi. Veľmi rozumný človek. Podľa jeho návrhov vlastne chcel zabezpečiť, aby sa pri všetkých transakciách vymieňali ekvivalentné hodnoty.
Za Koperníka, hoci sa nám zdá, že v Poľsku (nielen) bol chaos s mincami, stále bolo možné nájsť algoritmy na presné pomery podľa obsahu kovov. Dnes, keď sú prakticky všetky meny fiktívne, tak je to podstatne väčší problém.
Som s Koperníkom zajedno v kritike nominalistov. Právo emisie prináša súkromnej osobe (banke) nesmiernu ekonomickú výhodu.
Ešte jedna drobná úvaha.
Fisher bol šikovný matematik, ale podozrievam ho, že pri interpretovaní rovnice MV = PQ švindľoval. Matematicky sa dá ktorýkoľvek člen dať na ľavú stranu rovnice, ale to neznamená, že ten matematický vzťah vyjadruje reálnu možnosť ovplyvňovať výsledok.
Čo tým myslím? V tejto rovnici je veličina V – rýchlosť obehu peňazí – odvodená. Všetky ostatné môže nejaká ekonomická entita ovplyvniť priamo (M – emisiou; P – určením cien tovaru; Q – výrobou), ale V sa nedá priamo ovplyvniť – je to výslednica.
Je to podobné ako s niektorými firemnými ukazovateľmi ako „doba obratu prevádzkového kapitálu“ alebo „doba obratu zásob“. Keď ich finančný manažér chce ovplyvniť, musí zmeniť tie charakteristiky, z ktorých sa vypočítava, napríklad znížiť zásoby alebo znížiť prevádzkový kapitál.
Fisher švindľuje, lebo sa tvári, ako keby V bola konštanta.
Späť k téme hodnoty eura. Moja „mena“ ako zamestnanca je hodina mojej práce. Z môjho hľadiska by mi malo záležať, aby sa v čase neznižovala kúpna sila mojej hodiny práce.
No týmto sa dnes žiadny politik nezaoberá ani náhodou.
Opäť je to výborná osveta, vhodná pre „letné vzdelávanie dôchodcov“, pán profesor Husár. Nerobím si srandu, politikov dnes 66 dní pred voľbami zaujíma iba „hodnota“ ich strany a osoby, alebo i „výtlak“ ich osobnosti…nie inflácia a hodnota eura.
Faktom je, že euro sa stalo veľmi nepríjemným prostredím výmeny tovarov, pretože ho má v peňaženke ako chudák Slovák, tak i Estónec v Pobaltí s iným portfoliom hodnôt, ale i Španiel a Grék, ba každý taliansky či francúzsky imigrant… o Nemcoch či Dánoch a Fínoch nehovoriac. Tak divoká a rôznorodá zmeska ekonomík s rôznou infláciou a rôznym výsledkom hospodárenia, s rôznou úrovňou minimálnej mzdy i minimálneho dôchodku, to je chaos nad chaos.
Dobre píšete, že „ani EÚ a ani NR SR nerokujú o stabilizovaní kúpnej sily eura“, oni to nepotrebujú, europosdlanci a eurobruselská byrokracia má za to :niečnerobenie“ obrovské platy a o našich poslancoch nehovoriac. Že by ich trápila Vaša, moja, naša kúpna sila? Ale prrrosím vás!