Na internete kolovalo toto https://kryptomagazin.sk/caka-nas-dalsi-rast-urokovych-sadzieb-a-recesia-varuje-renomovany-ekonom/
Čitateľ si tak mohol prečítať celý článok a tu je citát. „Spolu s úrokovými sadzbami ostane na vysokých úrovniach dlhšie aj inflácia. Samotní členovia ECB potvrdili, že tento boj sa ešte neskončil. Po tom, ako ECB zvýšila úrokové sadzby 10-krát po sebe, ich na zasadnutí v októbri nezmenila. Stále však centrálna banka nedosiahla svoj inflačný cieľ 2 %. V USA sme dokonca boli svedkami rastu inflácie od leta tohto roku.“
Ekonomika nie ja auto, ktoré pri otočení volantom zmení smer. Ekonomika sa otáča pomaly ako loď. Zasahovať do inflácie a úrokových mier je veľmi zložité a aj vedecky náročné. Treba dôkladne pochopiť hĺbku dôsledkov plynúcich z množstva následných vzťahov. Z hľadiska makroekonómie sú v http uvedené tvrdenia veľmi zjednodušené, priam neodborné. Väzby a súvislosti sú, bez pomocníka, ekonometrie, nevyjadriteľné.
„Čaká nás ďalší rast úrokových sadzieb a recesia“ je nadpis článku. Generálny riaditeľ JPMorgan Chase Jamie Dimon verí, že rast úrokových sadzieb sa ešte neskončil a môže vyvrcholiť až v recesiu, uvádza správa News Bicoin. Inflácia a úrokové sadzby sú kritické veličiny. Ich, skôr smutnú históriu stopuje dielo Dark Towers.
Pozrime si čo sa stalo v SR. Za potraviny platia slovenské domácnosti bezmála 26,3 %, čo je najviac rámci krajín Vyšehradskej štvorky. V Česku sú potraviny lacnejšie ako u nás o 5 %, v Maďarsku o 12 % a v Poľsku o 28 %. Prvýkrát v roku 2022 sme mali drahšie potraviny ako priemer EÚ o 1,9 %. Vláda musí správanie ekonomiky hospodárskou politikou pomocou aspoň agregovaných veličín, ktoré hovoria o jej výkone, merať, analyzovať a kontrolovať.
Z makroekonómie, vďaka nositeľovi Nobelovej ceny J. Tinbergenovi, (môjmu učiteľovi) a bývalému predsedovi Plánovacej komisie Holandska, ale predovšetkým jeho dielu Economic Policy: Principles and Design vieme, že prvým princípom ekonomickej politiky je, že ekonomická politika musí použiť aspoň toľko nástrojov ekonomickej politiky, koľko je cieľov.
Hlbšie si ho objasnime. Proces tvorby ekonomickej politiky spočíva vo voľbe nástrojov a to tak, aby sa dosiahli stanovené ciele. Napríklad ak je otázkou ako sa zmení hodnota národného príjmu a to rastom výdavkov vlády, čiže inak, aká zmena výdavkov vlády bude potrebná, aby sme dosiahli cieľovú hodnotu HDP (príčina, dôsledok). Neznáme rovnovážne hodnoty premenných ekonomického systému sú vlastne riešením množiny simultánnych rovníc. Nech má vláda dve cieľové premenné, a to úroveň národného príjmu (Y) a úroveň cien (p, inflácia). Ak sú tieto veličiny lineárnou funkciou 2 premenných, a to výdavkov vlády a ponuky peňazí, potom dva príslušné ekonomické vzťahy môžeme ekonometricky takto vyjadriť:
Y = a1G + b1M
a
p = a2G + b2M
kde G sú výdavky vlády, M je masa peňazí a vidíme aj 4 koeficienty. a1 predstavuje zmenu príjmu, ktorá, (iné fakty sú konštantné), vyplynie zo zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže reálny príjmový multiplikátor vládnych nákupov. Podobne ostatné koeficienty. Tvorca politiky totiž rieši problém, že ak Y = Y* (napr., že HDP je 133,4 mld. euro) a p = p* , napr. p =1,06 a ak chce získať ich, určité cieľové hodnoty, potom veličiny G a M by mali mať (ideálne), musia mať, vo všeobecnom tvare hodnoty konzistentné s požadovanými hodnotami Y a p, a to:
Čitateľ jasne vidí funkčnú závislosť G (nie ľubovôle) od parametrov ai a bi a od stanovených, želaných hodnôt Y* napríklad 130 mld. eur a inflácie p*, napr. 1,06. Naša vláda už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB. Môže tak jednoznačne rozhodovať iba o G. Zo vzťahov vyššie jasne vyplýva aké budú zmeny G a M pri rôznych veľkostiach hodnôt 
, budú vždy iné. Teda pre ekonomickú politiku sú dôležité práve tie koeficienty, kruciálne od nich závisí (nestačí meniť úrokovú mieru). Bez ich znalosti iba tápeme. Možné variantné riešenia, a výber jednej, by mali byť predmetom rokovania vlády (aj NRSR) pri tvorbe jej ekonomickej politiky, teda to, ako vplývať na ich hodnoty.
Túto sústavu musia vládni ekonómovia a vláda spoznať a pochopiť. Ak si vláda stanoví cieľ výšky výdavkov obyvateľstva na spotrebu (C*) musí mať ďalší nástroj a rovnicu, vzťah a to dane, T. Ak budeme predpokladať lineárna reláciu, potom sústava bude takáto:
Y = a1G + b1M + c1T
p = a2G + b2M +c2T
C = a3G +b3M +c3T
Pri cieľových hodnotách Y, p a C vieme vypočítať hodnoty G, M a T. Verím, že viacerí čitatelia dokážu zistiť všeobecné riešenie.
V mojej knihe Makroekonomická analýza uvádzam IS/LM model za Slovensko. Má 3 sekcie: trh tovarov, trh peňazí a platobnú bilanciu (ktorá je dôležitá z pohľadu darov). Čitateľ vidí jeho ekonometrickú podobu, aj koeficienty:
Je málo pravdepodobné, že každá krajina EÚ má totožné koeficienty ako Slovensko. EK by mala skonštruovať regionálny ekonometrický model a tak adekvátne zasahovať do fungovania ekonomiky EÚ.
Model by mal najmenej 351 rovníc. Rozhodovanie EÚ by bolo vedecké.
Záver
Na boj s infláciou, o čom hovorí ECB, má dnes veda nástroje na jej riadenie. Obrovský rast poznatkov! Bezmyšlienkovité zvyšovanie množstva peňazí, M, zvyšuje infláciu. Pokrok v ekonomických poznatkoch a schopnosť aplikovať tieto poznatky na problémy praktickej ekonomickej politiky plynie z viacerých zdrojov.
Predovšetkým je to makroekonomická databáza v podobe systému národných účtov, ktorá poskytuje bázu, zdroje údajov pre tvorbu politiky, kedy, kde a ako zasahovať.
Druhým je ekonometria podporovaná revolúciou v počítačových technológiách, ktoré umožňujú ekonómom spracovať obrovské množstvá údajov a tak konštruovať aj mnohosektorové ekonometrické modely. Čiže ekonomická veda a tvorba politiky nie je závislá od deduktívnych špekulácií politikov, ale sa stala empirickou vedou.
Model priezračne hovorí ako funguje ekonomika a ako má vláda zasahovať. Výmeny vlád a nárok na odstupné zvyšuje G (zbytočne), výdavky ŠR. Musíme a môžeme zvládať nepriaznivé situácie.
Má EÚ schopnosť vzdorovať? Ekonomiku SR treba rozhojniť. Schudobnela.
Prof. J. Husár
Bratislava 11/12/2023
Ďakujem za text, ale… ak pominie kapitalizmus budú pretrvávať úroky a inflácia? Čo na to hovoria poznatky veľkých ekonómov? Veď oni o inom systéme než kapitalistickom ani len nesnívali. Neviem si na to jednoznačne odpovedať, pretože obdobie socializmu nemalo dosť času na to, aby sa vykryštalizovalo do zrelej formy (malo priveľa nepriateľov z vonka i zvnútra, práve zo strany kapitalizmu) ale v pôvodnej verzii sa určite nevráti. Nespochybňujem potrebu nového usporiadania sveta, ale presahuje to moje chápanie, pretože rôznosť podmienok dosiahla oveľa vyšší stupeň než bol po „výstrele z Aurory“, či po 2.WW a tendencia zjednotenia je doteraz príliš hmlistá; samozrejme, že trvalo zo zištných dôvodov (peniaze, moc, sláva pyramidálnej hierarchie). Jednotlivé modely štátov nie sú dosť dobre aplikovateľné globálne.
Pokrok je nezastaviteľný! Rozmýšľam nad tým, že sa Svätej aliancii podarilo poraziť Veľkú francúzsku revolúciu, ale najkonzervatívnejšie režimy boli nútené prijať jej „Občiansky zákonník“, dokonca aj cárske Rusko zrušilo nevoľníctvo… Bismarck zaviedol systém sociálneho (dôchodkového) zabezpečenia, klérofeudálne režimy založené na exkluzivite vzdelania. zaviedli povinnú školskú dochádzku… Aj v súčasnom marazme, aspoň formálne musia „elity“ rešpektovať rozširovanie demokracie, občianske práva. Paradoxne musia „socializovať“ a vlastné deformácie ich systému ich samých relativizujú. Plíživá revolúcia na jednej strane diskredituje globalizáciu kapitalizmu, na druhej strane formuje globálne základne…
Keď pominie kapitalizmus, je otázka, čo ho vystrieda. Ale keby to bola sociálne spravodlivá spoločnosť smerujúca k ideálom komunizmu, tak tam, podľa môjho názoru, nemá miesto ani úrok ani inflácia.
Úrok aj inflácia sú „panské huncútstva“ ako oklamať prírodné zákony. Ničomu, čo je prírodné, časom nestúpa hodnota (až na výnimky ako víno, syr…). Úrok je krádež. Pri požičiavaní ničoho iného ako peňazí, nemá nikto tú drzosť žiadať naspäť viac. A inflácia je skupinová krádež.
V spravodlivej spoločnosti by mal pracujúci dostať podiel na výsledkoch práce a nie nejaké papierové poukážky, z ktorých ešte každý deň kúsok odhryzne nejaká inflácia.
Julko,
Ak si pozrieme históriu vzniku peňazí a následne úrokov a inflácie je Tvoja otázka nielen zaujímavá ale zásadná. Velikán J. M. Keynes zanechal 3 významné diela: A Tract on Monetary Reform, Treaties on Money, ale hlavne The General Theory of Employment, Interest and Money. Nuž ale pred 45 rokmi bol zrušený zlatý štandard. Je možný návrat? V roku 2008 zbankrotoval Lehman and Brothers, lebo poskytoval hypotekárne úvery na dobré slovo takto: potrebuje šúver? Na, tu máš. Bez záruk. Teda pravidiel, ktoré vyžaduje ekonómia.
Usporiadanie sveta sa iste musí zmeniť. Poliak O. Lange v roku 1936 napísal dielo Eonomic Theory of Socialism. Teda aj v socializme pôjde predovšetkým o to, ako sa vyrieši problém tovarovej výroby a jeho kategórií, ako mzda, zisk, či cena. Socialistické vlastníctvo v Juhoslávii bolo iné ako u nás. Zničila ju vojna, vyprovokovaná.
V modeli, ktorý som uviedol a odporučil, aby EÚ skonštruovala model práve predpokladám, že každý štát má s v o j e usporiadanie a teda aj parametre ekonomického systému. Samozrejme, že v praxi je konštrukcia modelov náročná, hlavne špecifikácia problémov v ekonometrickom tvare, náročný je odhad parametrov, ale napriek tomu je makroekonometrický model určený aj na analýzu a tvorbu ekonomickej politiky, hlavne generuje aj prognózy.
Ďakujem Ti.
jhusár
Chápem rozčúlenie nad tým, že zásahy do ekonomiky nerešpektujú základné logické princípy. Otvára to otázku (dokonca aj PZV apeluje „je to márne…“), do akej miery sú financie ešte schopné monitorovať a regulovať hospodársky život/ekonomiku. Iste, v uzavretých celkoch (v korporáciách, suverénnych štátoch, bankách, podnikoch, živnostiach a rodinách) poskytujú obraz o stave a prebiehajúcich dejoch. V globálnej ekonomike (a v otvorených subsystémoch), však nefungujú. Sme svedkami ekonomickej dychotómie. Finančnej a vecnej. Cenu ropy, plynu, uránu neurčuje trh, ale „dohody“, ktoré sú určované vojenskou alebo mediálnou (propagandistickou) silou… To isté platí v monetárnej oblasti. Dolár je „svetovou menou“ iracionálne (z pohľadu pravidiel finančnej politiky). Finančné zákony neplatia! Na druhej strane finančné pravidlá v uzavretých systémoch nefungujú, lebo sa presadzujú politické záujmy (green deal, sankcie proti ruským energetickým a surovinovým zdrojom a pod). Áno, tento (politický) voluntarizmus (popieranie zákonov) generuje infláciu, krízy, vojny. Finančné deformácie sú teda primárne dôsledkom asymetrických systémov moci a „externých“ vplyvov. Nie teoretickou pochybnosťou o ich správnosti, ale praktickou skúsenosťou z riadenia ekonomických procesov. Z dychotómie globálnej ekonomiky:
Vážený pán inžinier,
tých problémov ako ste spomenuli je veľa. Eurostat zostavuje aj systémy národných účtov a aj input/ output tabuľky. Za obe boli dané Nobelove ceny (S. Kuznets, V. V. Leontiev) EHK v Ženeve robila komparáciu fungovania krajín EHK plus ZSSR, Japonsko a USA. Ani EÚ ani SR ich nevyužívame na riadenie ekonomiky. Uviedol som ako sme na tom s potravinami. Ale to je len jeden sektor ekonomiky. Máme cenové modely páve na báze spomenutej I/O tabuľky, teda za celý komplex ekonomiky.
Nemôžem nesúhlasiť s tým, že rozhoduje voluntarizmus. Už to slovo hovorí o čo ide, nie o vedu. Problémy s dolárom vidí aj BRICS.
Ďakujem
jhusár
Ďakujem Vám pán profesor za Váš profesionálny článok. K článku ja sám nemám čo dodať, všetko vo svojej odpovedi uviedol pán Peter Zajac – Vanka, plne sa stotožňujem s jeho názorom.
Krásny a profesionálne vysvetľujúci článok, pán profesor.
Ale nenamáhajte sa, je to marné…viete, účtovníci nikdy neboli tí, čo vedia rozvíjať ekonomiku. Oni sú iba tí, čo sa „hrabú vo vnútornostiach“ ekonomických dejov dávno minulých a z toho odvodzujú svoje múdrosti, ako napríklad, „nech Slováci a Česi menej žerú a budú sa mať lepšie“…
TECHNOKRATI, to je ten správny pojem, s nimi sa nehádajte. Ich nechajte, nech sa popália na realite. Ako keď tanky Leoipard a Abrams mali vyhrať Ukrajinskému režimu vojnu…aké pekne technokratické…
K odbornosti obsahu nemám absolútne žiadne výhrady. Žiaľ, nie som vo vláde…
Peter,
napísal si dve ekonomické knihy, šíriš poznatky A pozri ECB: „Samotní členovia ECB potvrdili, že tento boj sa ešte neskončil. Po tom, ako ECB zvýšila úrokové sadzby 10-krát po sebe, ich na zasadnutí v októbri nezmenila“ Desaťkrát po sebe!! Veď oni si neuvedomili všetky väzby, ktoré sú tam. Vedeli príčiny toho stavu, ktorý chceli zlepšiť? Zato som citoval Tinbergena, že tie poznatky sú známe aspoň 63 rokov! Práve tie časté zmeny „rozhegali voz ekonomík EÚ“. Ekonómia je ozaj náročná veda. A rozhodovať treba zodpovedne. Musia si uvedomiť, že v každej krajine EÚ sú ekonómovia, ktorí majú veľké diela. Vedeli by iste lepšie rozhodnúť. Ako som napísal? Má EÚ schopnosť vzdorovať?
Ďakujem Ti za komentár
jaro
Pán profesor, výborný rozbor.
Jedna metodická poznámka. Tieto ekonomické modely a rovnice sa nedajú používať mechanicky. Skutočne im treba do hĺbky rozumieť. Lebo je veľký rozdiel, či je niektorý symbol v rovnici premennou alebo parametrom. A je nutné rozlišovať, ktoré prvky v rovniciach sú nezávislé a ktoré vzájomne závislé.
Napríklad vzťah medzi infláciou a peňažným agregátom M.
Oni sú štatisticky korelované, ale rozhodne nie ľubovoľne a nie obojsmerne. Napríklad keď stúpajú ceny, tak je väčší dopyt po pohotových peniazoch a to je impulz na rast M.
Ale naopak to nefunguje. Jednotlivé obchodné subjekty nemajú žiadne priame a bezprostredné informácie o hodnote M a neprispôsobujú jej ceny. Obchodné firmy majú rôzne cenové stratégie. Pri nákladovej stratégii s prirážkou nie je vôbec dôvod ani možnosť brať ohľad na M pri stanovovaní vlastnej ceny. To sa deje až druhotne reakciou na rast vstupných nákladov.
Sú však na druhej strane firmy, ktoré majú principiálne stratégiu maximalizácie svojich cien. Typicky sa to týka luxusných a značkových produktov, ktorých predajná cena je často rádovo vyššia ako výrobné a režijné náklady spolu. Tá stratégia je známa ako „lízanie smotany z trhu“ a presne túto stratégiu na nás použili farmaceutické firmy pri predaji vakcín proti kovidu.
Alebo ešte inak – týmto firmám ide o „podiel na peňaženke“ zákazníkov a ony sú priamo zainteresované na tom, aby poznali veľkosť ponuky peňazí, a dokonca aj na tom, aby trvale rástla.
Moje presvedčenie, na rozdiel od „ekonómov“ SaS je také, že infláciu nespôsobujú vlády „tlačením peňazí“, ale veľké firmy svojou žravou obchodnou stratégiou.
Pán inžinier,
mal som tento vstupný text, ktorý st nečítali, lebo Vám úvaha ide automaticky :Naša ekonomika ale aj ekonomiky krajín EÚ prežíva náročné obdobie. Hospodárska politika musí riešiť dva závažné problémy a to problém úrokových mier a inflácie. Musíme ich kontrolovať. Nemôže nevyužiť o nich hlboké ekonomické poznatky veľkých ekonómov. Vaše pripomienky akceptujem. Pri konštrukcii vzťahov som sa sústredil iba na agregované veličiny, ako at aj v texte hovorím. Reálna konštrukcia by si žiadala došpecifikovať čo a aké vzťahy presne o čom hovoríte. Veď aj šéf JMMorgan je iste veľmi dobre finančne a tak neuvažuje tak detailne ako Vy. Mňa potešilo, že môžem na neho reagovať.
ďakujem
jhusár
Rozumiem Vám, pán profesor a nepochybujem, že Vy dobre viete to, o čom som písal. Poznámka smerovala skôr k čitateľom, lebo viem, že čítajú aj komentáre.
Tak ako v stredovekú ovládalo Európu i časť sveta „kresťanské“ učenie (aplikované a nie skutočné), tak teraz ovláda celý svet makroekonomická ideológia a jej boh Bezprácny Zisk.
Ak to ľudstvo nepochopí, tak sa kvôli nemu zamordujeme hybridným spôsobom (od pekných reči až po III. Svetovú vojnu).
Žiadne makroekonomické „habraka-dabraka“ nám nepomôže
Andrej Sablič