Draghiho správa o budúcnosti

Dostal som mail:

„Skoro 400 stránková analytická správa Mária Draghiho, bývalého riaditeľa Európskej centrálnej banky, ktorú zverejnil 9.septembra tohto roku, musela otriasť svetom. A určite nami – lebo“ „kam sme sa to zas do psej matere dostali?!“…aj preto je tá správa na okraji masmediálneho záujmu a politici ju obchádzajú a boja sa toho ako „čert kríža“. Národohospodári môžu iba opäť vzdychnúť: „…no však sme vám to hovorili!…“

„Bývalý prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi dnes predstavuje rozsiahlu správu o budúcnosti Európy, ktorú rok pripravoval v mene Európskej komisie. Jeho cieľom je prísť so stratégiou, ktorá môže „vytiahnuť EÚ z jamy nízkej produktivity a slabého rastu, pričom zaostáva za USA a Čínou,“ napísal Politico.  „Zdá sa, že éra otvoreného globálneho obchodu riadeného multilaterálnymi inštitúciami odchádza,“ povedal Draghi.“

Zaujala ma časť správy Europe should learn from the mistakes that were made in the phase of „hyper – globalisation“  and prepare for a fast-changing future, čiže Európa by sa mala poučiť z chýb, ktoré sa urobili vo fáze „hyper-globalizácie“ a pripraviť sa na rýchlo sa meniacu budúcnosť. 

Tu sa píše:

Globalizácia priniesla mnoho benefitov pre európsku ekonomiku ako aj pozdvihnutie stovky miliónov z chudoby na celom svete. Ale tvorcovia politiky boli pravdepodobne veľmi necitlivý k uvedomeniu si jej sociálnych dôsledkov, zvlášť jej zjavný efekt na pracovný príjem. V ekonomikách G7 celkový export a import tovarov ako podiel na HDP sa zvýšil asi okolo 9 percentuálnych bodov voči začiatku rokov 1980 po veľkú krízu, zatiaľ čo podiel pracovného príjmu poklesol okolo 6 percentuálnych bodov v tomto čase – čo je najprudší pokles čo sa týka dát pre tieto ekonomiky, ktoré boli k dispozícii v roku 1950. Zatiaľ čo tento vzťah je viac vďaka automatizácii ako otvorenému obchodu, predstava, že globalizácia zhoršila nerovnosti prenikla do vnímania verejnosti, zatiaľ čo vlády sa pokladali za indiferentné..

Tvorcovia politiky by sa mali poučiť  z tejto skúsenosti, aby odzrkadlili ako sa spoločnosť zmení v budúcnosti. A ako môžu zaistiť, že štát sa pokladá je na strane občanov a všíma si ich záujmy. Kľúčovou časťou tohto procesu bude splnomocniť ľudí. Vodcovia a tvorcovia politiky by sa mali/musia zapojiť všetkých predstaviteľov v ich príslušných societách, aby definovali ciele a aktivity pre transformáciu ekonomiku Európy. Efektívnejšie a proaktívne zapojenie občanov a sociálny dialóg, spolu s odbormi, zamestnávateľov a aktérov občianskej spoločnosti..

Čitateľovi teraz predostriem bázické myšlienky vzácneho diela prof. M. Šikulu Globalizácia – rázcestie civilizácie (1999).

Pozrime si iba dva body z obsahu:

• bod 2. Globalizácia, 2.1 Vytváranie predpokladov a začiatok druhej etapy globalizácie, 2.2 Určujúce trendy technologického pokroku, explózia rozvoja informačných technológií, biotechnológie.
• bod 3. Protirečivosť ekonomických , sociálnych ekologických a celkových spoločenských súvislostí a dôsledkov globalizácie, 3.1 Podnik v súradniciach globalizácie,… 3.4 globalizácia a mýtus liberalizmu, 3.5 Globálna deštrukcia životného prostredia.

V úvode svojho diela uvádza, že potreba objektívneho posúdenia prevratných a zároveň rozporuplných globalizačných premien, ktoré sa lavínovite šíria celou našou planétou, je zo dňa na deň akútnejšia. Globalizačné trendy v sebe skrývajú na jednej strane obrovský produktívny potenciál odkrývajúci netušené možnosti ľudsky dôstojného  rozvinutia globalizácie, no na druhej strane prinášajú nebývalé hrozby a rizika ohrozujúce  samotnú jej existenciu. Miera tejto rozpornosti v globalizačných trendoch sa nebezpečne vyostrila, dosahuje už  kritickú úroveň a stáva sa civilizačným rázcestím , na ktorom sa musí ľudstvo rozhodnúť, ktorým smerom sa vydá.

Dielo končí Záverom. Nemôžem neuviesť aspoň časti záveru:

Z analýzy vyplývajú viaceré závažné závery, ktoré svedčia o tom, že globalizácia vstúpila  do kritického štádia. Najkoncentrovanejšie sa to prejavuje v tom, že napriek ohromnej expanzii výdobytkov technologickej revolúcie, ktoré odkrývajú nebývalé možnosti  zväčšovania produkčnej sily  a vytvárajú reálne predpoklady oslobodzovania od diktátu obmedzenosti zdrojov, prebieha čoraz bezprostrednejšie v celoplanetárnych súradniciach proces  „odľudšťovania „ ekonomiky a jej rastúceho odcudzenia  tak vo vzťahu k človeku, ako aj vo vzťahu k prírode. Tento všeobecný rozpor má konkrétnejšie podoby v rade ďalších rozporov. Spomeniem aspoň niektoré najdôležitejšie. Na prvom mieste treba uviesť rozpor obsiahnutý v globálnom zhodnocovaní kapitálu. Globalizácia, resp. globalizujúca sa firma, či podnik na jednej strane vo svojom strategickom plánovaní  a reálnom fungovaní nekompromisne kalkuluje a využíva doslova celoplanetárny priestor, jeho podmienky a faktory, no na druhej strane  zhodnocovanie svojho kapitálu  dôsledne podriaďuje  len svojim partikulárnym ziskovým kritériám a egoistickým záujmom bez ohľadu na širšie ekonomické, sociálne a ekologické dôsledky v lokálnom, regionálnom a celoplanetárnom operačnom priestore jej pôsobenia.

Ďalším vážnym rozporom, píše autor, ktorý globalizácia celoplanetárne vyostruje a obnažuje, je rozpor medzi rastúcou produkciou bohatstva a prehlbujúcou sa nerovnomernosťou jeho rozdeľovania. Výstižne na to poukázal bývalý prezident Kostariky Oscar Arias, ktorý napísal (Newsweek 19. mája 1997) keď napísal:

“Žijeme vo svete, kde 20 % najbohatšej populácie je 60 krát bohatšia ako 20 % jej najchudobnejšej časti. Je to svet, kde 400 multimilionárov má viac bohatstva ako polovica svetového obyvateľstva.“

Ešte vyostrenejší a antihumánnejší aspekt tohto rozporu spočíva v tom, že nejde len o prosté zväčšovanie rozdielov v bohatstve, ale, že ide o prehlbujúcu sa priepasť medzi zväčšovaním bohatstva , ktorého vecný obsah tvorí čoraz väčší podiel produktov vyrábaných a spotrebúvaných pod vplyvom umelo vyvolaných potrieb, nanucovaných prostredníctvom všadeprítomnej reklamy, nezmyselného zbrojenia ap., teda medzi zväčšovaním bohatstva, ktoré je vlastne stále viac mrhaním a plytvaním zdrojmi na jednej strane a neúnosným podielom tých častí  ľudstva, ktoré tvoria dlhodobo nezamestnaní, sociálni vydedenci, lumpenproletariát a obrovské skupiny obyvateľov v mnohých rozvojových krajinách, ktoré sú vystavené nevýslovne, ľudsky nedôstojnej biede nielen v podobe hladu a nedostatku vody, ale aj chorôb, negramotnosti a absencii podmienok pre získanie elementárneho vzdelania atď., na strane druhej.

Záver

O probléme globalizácie je viacero prác. J. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny, napísal knihu Globalisation and Its Discontents  Ba aj Dena Freeman napísala dielo Can Globalisation Succeed?

Pred 25 rokmi Šikula urobil lepšiu analýzu ako dnes Draghi. Máme byť nespokojný?

Čo znamená vedecky hovoriť o správaní sa ekonomiky a jej cestách do budúcnosti ? Riešil  to už První mezinárodní kongres vědeckého řízení (PIMCO), ktorý sa konal v Prahe pred 100 rokmi, teda v roku 1924. 24. septembra 2024 sa zídu vedci v Prahe, aby si poslanie tohto kongres pripomenuli a to tým aký obrovský pokrok urobila veda. Vedecky by mala riadiť aj EÚ. Sú výdavky na Draghiho knihu zachytené v systém národného účtovníctva ESA?

Aby čitateľ správne pochopil moju úvahu, musím uviesť fakty geniálnou básňou od Puškina (1799-1837):

Priam kolosálna myšlienka. Tento úryvok je geniálny svojou hĺbkou a významom pre vedca, myslím tým duchovnú atmosféru (vzdelanosti duch), ktorá formuje myslenie vedca, a ktorá je svojráznou zmesou ideí a výdobytkov vedy (prírodných aj spoločenských vied) filozofie aj literatúry a umenia. Ďalej to prácne skúsenostné poznanie – opora všetkých prírodných vied a dnes už aj ekonómie.

Globalizácia prekonala planetárne vzdialenosti, avšak nevytvorila žiadnu blízkosť.

Prof. J. Husár